Hlasoval som pred deviatimi rokmi v referende pre vstup Česka do Európskej únie, rovnako ako 77 percent mojich spoluobčanov. Úplne bez pochybností. A aj dnes som stopercentne presvedčený, že moja krajina na členstve v tomto exkluzívnom klube jednoznačne zarobila. Tento pocit však už v Česku masívne rozšírený nie je -- niektoré prieskumy dokonca ukazujú, že podpora českého členstva klesla významne pod 50 percent.
Česi si nechávajú svoj pocit hrdého európanstva kontaminovať absurdnými polohami, v ktorých sa miestna politika pohybuje. Česko má teoreticky k dispozícii neuveriteľné množstvo miliárd z európskych fondov, ktoré však nedokáže poriadne vyčerpať -- a ešte predseda vlády úplne vážne tvrdí, že sú to práve európske dotácie, ktoré poháňajú korupciu. Vzhľadom na to, koľko významných "regionálnych osobností" jeho vlastnej strany (hovorí sa im tu občas až príliš vznešene "krstní rodičia", hoci to sú fakticky obyčajní veksláci) je na peňazovody z Bruselu napojených, zjavne vie, o čom hovorí.
Dotácie síce ďalej štedro prijímame, nie sme však rovnako štedro -- alebo aspoň vôbec nejako -- ochotní svoje "európanstvo" vystaviť istému riziku. Neprijímame euro, lebo to pre nás "nie je výhodné" (o koľko asi výhodnejšie bol pre sponzorov EÚ náš vstup?). Odmietame sa pripojiť k európskemu paktu finančnej stability, pretože máme absurdný dojem, že sme prirodzený britský spojenec (asi rovnako ako je Slavia Praha tím porovnateľný s Arsenalom).
Prezident Václav Klaus, ktorý sa svojou euroskepsou netajil od začiatku 90. rokov, na seba nechal čakať celú Európu, kým milostivo podpísal Lisabonskú zmluvu, ktorú už dávno schválili obe komory parlamentu a svoju ústavnú povinnosť aspoň sprevádzal pohrebným prejavom o konci štátnej suverenity.
Aj v mainstreamových médiách, ktoré kedysi vstup do EÚ entuziasticky odporúčali, ostal Brusel čímsi cudzím, s čím nemáme nič spoločné -- teda až na to, že sa na jeho rozhodovaní tiež podieľame. Koľkokrát sme sa už dočítali o nejakom bizarnom nápade Európskej komisie, ktorý sa často vzápätí ukázal ako minimálne veľmi voľne interpretovaný. Pritom s ľahkosťou zabúdame, koľko vlastných nezmyselných zákonov a predpisov ničiacich ekonomiku i celú spoločnosť sme si dokázali "suverénne" vyrobiť sami.
Česi -- aj keď sa niektorí tak radi cítia -- skutočne nie sú RyanAir, ktorých excentrický šéf Michael O'Leary dokáže priamo pred komisármi vtipne a presne pomenovať temnejšie stránky európskej integrácie a rozhodovania. Alebo sa snáď naozaj táto krajina môže chváliť výkonnejšou ekonomikou, štátnou správou, justíciou, potláčaním korupcie, vzdelávacím systémom či stupňom civilizačného rozvoja, než akýkoľvek iný priemerný členský štát EÚ a môže slúžiť ako inšpirácia?
Osem rokov po vytúženom vstupe do EÚ sa Česi -- presvedčení o svojej ničím nepodloženej výnimočnosti -- stali čiernymi pasažiermi. Som presvedčený, že je to fatálny omyl.
Jindřich Šídlo
Autor je hlavný analytik Hospodářských novin