Svoj osobný citový účet s Václavom Havlom som si pre seba uzavrel v pondelok podvečer, v tom trojhodinovom zástupe od Betlehemskej kaplnky k Pražskej križovatke a počas desiatich sekúnd pred prezidentovou rakvou. Nie že by som sa potom už úplne zatvrdil, len som si želal, aby to bolo celé za nami, aby v piatok priletel s Clintonovcami Lou Reed, zahral Perfect Day, ako v roku 2002 pri rozlúčke v New Yorku, a ja som už mohol na Václava Havla len s veľkou vďakou spomínať.
No a potom sa to začalo celé nejako komplikovať. Zrazu sa to valilo zo všetkých strán: keď som v utorok v pätnástej minúte Událostí videl „exkluzívne zábery“ čiernych žrebcov vybraných na ťahanie lafety s pozostatkami prezidenta a z Facebooku sa valili výzvy na účasť na „trucpohrebe“, teda stredajšom smútočnom pochode od Križovatky na Hrad, začalo mi byť trochu mdlo.
Že sa to celé nejako v najlepších tradíciách súbojov Pravdolásky a Klausolásky zvrhne, že sa v nastavenej atmosfére „Kto neplače, nie je Čech“ o chvíľu dostaneme do klasických klišé, že sa každú chvíľu zjaví prvá skupina „Nedovoľme hovoriť Václavovi Klausovi a zneuctiť prejavom pamiatku Václava Havla“ a že sa to celé skončí vo zvláštnom kŕči.
Václav Havel s Václavom Klausom asi neboli tými najlepšími priateľmi, povedali o sebe všeličo, nič si nedarovali ani v bežnej politickej prevádzke, ale tiež dlhý čas spolu niesli zásadnú zodpovednosť za vývoj krajiny, čo je niečo celkom iné ako novinové výroky, memoáre alebo dokonca reči pomätených poradcov.
A potom jeden z nich nahradil toho druhého, ktorý podľa ústavy odišiel na odpočinok. Tak to chodí v civilizovaných krajinách, kde sa úrad odovzdáva voľbami, nie dedičným právom alebo rozhodnutím Moskvy, o čo sa azda Václav Havel celý život usiloval.
Václav Klaus to zatiaľ zvláda presne tak, ako si to človek v takých okamihoch od svojho prezidenta praje. Jeho prejav bol noblesný, striedmy, vlastne aj celkom vkusne osobný, čo je pre všeobecné ovzdušie dôležitejšie než úvahy, ako sa pri tom asi cítil a či to naozaj myslel úprimne.
Neviem, ako sa na to všetko Václav Havel tvári, či sa na tom baví, či sa mu páči všetka tá „okázalosť“, pre ktorú tiež celkom mal cit. Ale možno že sa najviac teší na smútočnú slávnosť, v ktorú sa tento rok premení tradičný silvestrovský koncert Velvet underground Revival v Akropole. Možno tam nakoniec naozaj príde Lou Reed a zahrá aj Perfect Day.
Keďže Robert Fico nedodal svoj pravidelný stĺpček, uverejňujeme na tomto mieste komentár hlavného analytika Hospodářských novin Jindřicha Šídla.