Obviňovanie obetí je starý trik, ako odviesť pozornosť od tých, ktorí zavinili ich nepriaznivý stav a vyhnúť sa nutnosti zmeniť status quo. Tento trik sa dá veľmi ľahko uplatniť na ľudí, ktorých naša ekonomika nepotrebuje a chýbajúce zdroje a prístup k službám, ako aj prežívané vylúčenie, ich tlačia do života, ktorý nepovažujeme za slušný.
Obviňovanie ľudí bez práce -- z nedostatočnej motivácie pracovať a zo zneužívania dávok -- poznačilo politické "myslenie" poslednej dekády. Azda najsilnejšie bolo počas prípravy brutálneho znižovania sociálnych dávok, ktoré dokonal Kaníkov zákon o pomoci v hmotnej núdzi platný od roku 2004. Znižovanie dávok a rozčlenenie ich časti na rôzne podmienené príspevky prebiehalo bez akéhokoľvek skúmania či aspoň prihliadnutia k schopnosti dávky pokrývať základné životné potreby tých, ktorí sú na ňu odkázaní. Aj preto, že hlavnou ambíciou bolo zaistiť čo najvyšší rozdiel medzi dávkou a minimálnou mzdou, čo malo pôsobiť motivačne a vypudiť ľudí zo sociálnej siete na trh práce.
Keďže na trhu práce pracovné miesta chýbali, zázrak sa nekonal. A aj keď si masovou účasťou v programe aktivačných prác viac ako stotisíc nezamestnaných mohlo dávku zvýšiť na trochu únosnejšiu úroveň, celková dávka aj s príspevkami zostávala hlboko pod úrovňou životného minima. A tým (a nie etnickou toleranciou) sa zmenila na chránený príjem, ktorý nemožno ďalej znižovať zrážkami.
Drastickým znížením sociálnej ochrany sa tak dosiahol azda nezamýšľaný, no predvídateľný efekt: ľuďom na dávkach bola odobraná občianska zodpovednosť. Neexekvovateľná dávka poskytla chatrný, no bezpečný úkryt pred dlhmi a zrážkami. Tým v prípade časti ľudí posilňuje pocit beztrestnosti, ktorý nikdy neprináša dobré ovocie.
Príliš nízky príjem má aj ďalšie nebezpečné efekty. Nedostatočné zdroje ľudí neaktivizujú na väčšie úsilie biť sa so životom. Výskumy ukázali, že pod určitou (v čase sa meniacou) úrovňou príjmu dochádza k zlomu v spôsobe života: ľudia prestanú plniť niektoré sociálne záväzky, nestarajú sa o svoje zdravie, nestravujú sa obvyklým spôsobom, ich deti vynechávajú školu. Nedostatočné zdroje roztáčajú špirálu nevratnej degradácie vrátane nelojálnosti k spoločenským normám.
Uvážlivé vládnutie by malo dbať o to, aby príjmy obyvateľstva neklesli pod túto hranicu zlomu. V záujme integrácie vylúčených nie je ich bičovanie nízkym príjmom, ale zaistenie skromného, no dostačujúceho príjmu, ktorý ešte umožňuje žiť životom, ktorý vnímame ako slušný. Teda aj životom, v ktorom sa nesie zodpovednosť za porušenie pravidiel.
Súčasné návrhy exekvovať časť dávky môžu prichádzať od ľudí, ktorí buď nepoznajú výšku dávky alebo si zamieňajú jej celkovú sumu s podielom na člena domácnosti. Týchto ľudí pravdepodobne nezaujíma, že zníženie povážlivo nízkeho príjmu by bolo kolektívnym trestom a odsúdením celej rodiny na existenčné strádanie a (alebo) podnietením na také formy živobytia, ktoré ohrozujú verejnú či súkromnú bezpečnosť v oveľa väčšej miere ako doteraz.
Zuzana Kusá, Sociologický ústav SAV