Vo verejnom obstarávaní je krásny priestor na šetrenie peňazí. Smer ho však nechce priznať a namiesto toho ľuďom naordinoval vyššie dane, odvody a poplatky. Kto si trochu pričuchol k verejnému obstarávaniu, ten však dobre vie, o čo ide. Keď sme pred dvoma rokmi zavádzali elektronické aukcie, tak sme zistili možnosť šetrenia 20 až 50 percent z pôvodnej ceny obstarávaných tovarov. Keď sme sa pozreli na zúbky obstarávaniu diaľnic za prvej Ficovej vlády, tak sme tiež zistili možnosť ušetrenia 20 až 50 percent. V oboch prípadoch pri dodržaní striktnej kvality definovanej v súťažných podkladoch a vymáhanej prísnymi sankciami.
Koľko by sa dalo ušetriť, ak by pri nákupoch nakladala verejná správa s peniazmi tak poctivo ako ľudia v obchodoch? Pri verejných obstarávaniach v objeme štyri miliardy eur ročne by to mohlo byť 800 miliónov až dve miliardy eur. Úsporami na verejnom obstarávaní by sa tak dala zaplátať polovica až celá diera v rozpočte verejnej správy. Nemuseli by sa tak zvyšovať dane či odvody a dnes by nás netrápila rýchlo rastúca nezamestnanosť a klesajúca životná úroveň. Bolo by to dobré pre všetkých. So spomenutými 800 miliónmi až 2 miliardami eur ročne sa však dá naložiť aj inak, ako ich ušetriť. Opatrne povedané, je možné, aby z nich mali výhody vyvolené firmy a vyvolení ľudia.
Žiaľ, vláda Smeru robí od začiatku všetko pre to, aby tieto výhody vedela garantovať vyvoleným, a nie, aby sa šetrením pomohlo všetkým. Najmarkantnejším dôkazom bolo to, keď prišla s návrhom, aby prideľovala najväčšie (strategické) zákazky priamo, teda bez súťaže, svojim vyvoleným. Pokúsili sa metódou stokrát opakovaného klamstva presvedčiť verejnosť, že to tak bude najlepšie. Našťastie im to prekazilo extrémnych 1 240 pripomienok a polročný tlak médií, opozície a odbornej verejnosti. Čo sa im však podarilo, je presadiť si väčší priestor na rozdávanie malých zákaziek, pri ktorých posunuli hranicu z 10 000 na 20 000 eur. Tieto zákazky môžu zadávať vyvoleným buď úplne priamo, alebo cez porovnanie troch ponúk, z ktorých dve s vyššou cenou sa dajú vždy ľahko dohodiť od toho, kto má vyhrať.
Smer sa však nevzdáva záujmu prideľovať strategické zákazky. Rozhodol sa preto vrátiť ku komplikovanejšiemu, ale overenému modelu zo svojej prvej vlády – k vylučovaniu lacnejších ponúk. Rovnako, ako to spravili pri poslednom diaľničnom tendri, kde má vyhrať Váhostav, aj keď dal až štvrtú najlepšiu ponuku. Naposledy vyhral štvrtý pri mýtnom tendri, čo len potvrdzuje návrat praktík z minulosti. A toto poisťuje expresná novela zákona o verejnom obstarávaní, ktorú Smer pre istotu ani nedal na pripomienkovanie odbornej verejnosti. Vďaka nej môžu končiť námietky vylúčených zo súťaží v odpadkovom koši. A aby neklali oči dvojnásobné ceny, tak opäť povolili zvyšovanie cien dodatkami. Tie budú dokonca schvaľovať nominanti vlády v novo vytvorenej Rade Úradu pre verejné obstarávanie.
Všetko to dokazuje, že Smer neuchopil verejné obstarávanie ako nástroj šetrenia, ale ako nástroj rozdávania zákaziek vyvoleným. Namiesto pracovných príležitostí pre slušných ľudí tak budú lietať mecenáši súkromnými lietadlami na Kanárske ostrovy. Namiesto bytov pre mladé rodiny si budú mecenáši stavať luxusné vily. Preto pripomínam pánovi premiérovi, že istoty od neho očakávali aj bežní ľudia, nielen bohatí mecenáši. Dôkazom, že sa to dá robiť aj inak, bolo rozbehnuté šetrenie, napríklad na ministerstve dopravy, ktoré, žiaľ, v poslednom polroku naberá opačný smer.
Miloš Moravčík
Autor je podpredseda KDH pre verejné financie