Je jasné, čo je hlavnou príčinou krízy eura. Členské štáty sa vzdali práva tlačiť peniaze a preniesli ho na Európsku centrálnu banku. Keď bolo euro zavedené, regulátori bankám dovolili nakupovať neobmedzené objemy štátnych dlhopisov bez toho, aby dávali bokom časť základného imania a ECB diskontovala dlhopisy všetkých vlád eurozóny za tých istých podmienok. Komerčné banky zistili, že je pre ne výhodné hromadiť dlhopisy slabších krajín s cieľom získať niekoľko bázických bodov navyše, čo vyvolalo konvergenciu úrokových sadzieb. Nemecko, zápasiace s bremenami znovuzjednotenia, podstúpilo štrukturálne reformy a zabezpečilo si lepšiu konkurenčnú schopnosť. Ostatné krajiny sa tešili z realitných a spotrebných konjunktúr živených lacnými úvermi, čo ich konkurenčnú schopnosť oslabilo.
Rastúca nespokojnosť
Potom prišiel krach v roku 2008. Vlády museli zachraňovať svoje banky. Niektoré sa ocitli v postavení rozvojovej krajiny, ktorá sa značne zadlžila v mene, nad ktorou nemá kontrolu. Pôsobením divergencie ekonomickej výkonnosti sa Európa rozdelila na veriteľské a dlžnícke krajiny.
Keď finančné trhy zistili, že údajne bezrizikové štátne dlhopisy by mohli byť tlačené až do platobnej neschopnosti, dramaticky zvýšili rizikové prémie. Potenciálne insolventnými sa tak stali komerčné banky, ktorých bilancie sa takými dlhopismi hemžili, čo viedlo k vzniku dvojitej európskej krízy suverénnych dlhov a bánk.
Na začiatku krízy bol rozpad eura nepredstaviteľný: aktíva a pasíva denominované v spoločnej mene boli natoľko previazané, že rozpad by bol vyvolal neriadené zrútenie. Ako sa však kríza vyvíjala, finančná sústava sa postupne preformovala pozdĺž národných hraníc. Dlhodobé refinančné operácie ECB umožnili španielskym a talianskym bankám kupovať dlhopisy svojich vlastných krajín a zarobiť značné rozpätia. Banky sa zbavovali aktív mimo národného územia a manažéri rizík sa snažia spájať aktíva a pasíva v domácom prostredí, namiesto eurozóny ako celku.
Keby to pokračovalo ešte niekoľko rokov, rozpad eura by začal byť možný bez kolapsu, ale veriteľským krajinám by ponechal obrie pohľadávky voči dlžníckym krajinám, ktoré by bolo ťažké vymáhať.
Reálna ekonomika eurozóny upadá, zatiaľ čo Nemecko zažíva boom. To znamená, že divergencia sa rozširuje. K dezintegrácii prispieva aj politická a spoločenská dynamika. Verejná mienka, ktorá sa v poslednom čase prejavila vo volebných výsledkoch, sa čím ďalej tým silnejšie stavia proti šetreniu a tento trend pravdepodobne pretrvá, kým sa politický prístup neotočí.
Úloha Nemecka
Podľa môjho úsudku majú vlády trojmesačnú príležitosť, počas ktorej stále ešte môžu napraviť svoje chyby a nastavené trendy zvrátiť. To by vyžadovalo mimoriadne politické opatrenia usilujúce sa o návrat podmienok bližšie k normálu, ktoré by museli byť v súlade s existujúcimi dohovormi a ktoré by potom bolo možné revidovať v pokojnejšej atmosfére, aby sa predišlo opätovnému vzniku nerovnováhy.
Je ťažké, ale nie nemožné nájsť také mimoriadne opatrenia, ktoré by náročné požiadavky splnili. Museli by riešiť problémy bankovníctva a suverénnych dlhov súčasne a pritom nezanedbať znižovanie rozdielov v konkurenčnej schopnosti. Eurozóna potrebuje bankovú úniu: európsky program poistenia depozit, ktorý zastaví útek kapitálu, európsky zdroj na financovanie rekapitalizácie bánk a dohľad a reguláciu s pôsobnosťou naprieč eurozónou. Silne zadlžené krajiny potrebujú úľavu od svojich nákladov na financovanie. Existujú rôzne spôsoby, ako ju zabezpečiť, ale všetky si vyžadujú aktívnu podporu Nemecka.
Práve v tom tkvie prekážka. Nemecké orgány horúčkovito pracujú na balíku návrhov, ktorý chcú stihnúť zostaviť do summitu únie na konci júna, no všetky náznaky ukazujú, že ponúknu len minimum, na ktorom sa rôzne strany dokážu zhodnúť – čo opäť znamená len dočasnú úľavu.
Nachádzame sa však v inflexnom bode. Grécka kríza zrejme na jeseň vyvrcholí, aj keď voľby prinesú vládu, ktorá bude ochotná dodržiavať súčasné dohody Grécka s jeho veriteľmi. V tom čase sa už bude oslabovať aj nemecké hospodárstvo, takže pre kancelárku Angelu Merkelovú bude ešte ťažšie ako dnes presvedčiť nemeckú verejnosť, aby prijala ďalšiu európsku zodpovednosť.
Cena za úspech
Ak nedôjde k havárii podobnej bankrotu Lehman Brothers, Nemecko zrejme urobí dosť pre to, aby udržalo euro pohromade, no EÚ sa premení na čosi, čo sa bude veľmi líšiť od otvorenej spoločnosti, ktorá kedysi podnecovala ľudskú predstavivosť. Priekopa medzi dlžníckymi a veriteľskými krajinami zostane nastálo, pričom Nemecko bude vládnuť a periféria sa premení na deprimovaný vidiek.
To nevyhnutne vyvolá podozrievavosť voči úlohe Nemecka v Európe – no akékoľvek porovnanie s nemeckou minulosťou je úplnou chybou. Súčasná situácia nie je dôsledkom premysleného plánu, ale jeho absencie. Je to tragédia politických chýb. Nemecko je dobre fungujúca demokracia, kde drvivá väčšina podporuje otvorenú spoločnosť. Až si ľudia v Nemecku uvedomia dôsledky – a človek dúfa, že k tomu nedôjde príliš neskoro – budú chcieť chyby v konštrukcii eura napraviť.
Čo je potrebné, je jasné: európsky fiškálny orgán, schopný a ochotný znížiť dlhové bremeno na periférii, a banková únia. Dlhová úľava môže mať rôzne iné podoby než
eurobondy a závisela by od toho, či dlžníci budú dodržiavať fiškálny kompakt. Úplné alebo čiastočné odmietnutie výpomoci v prípade neplnenia podmienok by bolo silnou ochranou pred morálnym hazardom. Je na Nemecku, aby splnilo zodpovednosť lídra, ktorú mu prisúdili jeho vlastné úspechy.
Kto je George Soros
finančník
Maďarský rodák a americký finančník židovského pôvodu. Študoval ekonómiu na London School of Economics. V roku 1956 odišiel do USA. Preslávil sa svojimi finančnými menovými špekuláciami, ale aj ako filantrop. V roku 1970 spolu s Jimom Rogersom založil Quantum Fund a počas desiatich rokov sa im vrátilo viac než štyritisíc percent vkladu. Je predseda Soros Fund Management a Open Society Institute.