Za najväčší prínos prvého roku vlády Ivety Radičovej považujem trvalú snahu o dosiahnutie a udržanie európskeho štandardu politickej kultúry na slovenskej politickej scéne. Nie je to ľahké, lebo sa tu už udomácnil určitý úzus drsného, ale hlavne primitívneho „chlapáctva“, s ktorým prišla mečiarovská garnitúra a ktorú si potom prispôsobila a rozvinula do podoby demagogického chrapúnstva garnitúra Ficova.
Slovný wrestling
Charakterizuje ho hystericky zvýšený, rozhorčený hlas, útočný tón, hanlivé označenia a prívlastky vrátane vulgarizmov, goebbelsovské nekonečné opakovanie tých istých lží, obvinení a urážok. Politik tohto typu už dávno nie je a nemôže byť pre mládež vzorom slušnosti, jazykovej distingvovanosti, korektnosti v politickej diskusii. Druhá strana sporu preňho nie je diskusný partner, rovnocenný súper s právom na vlastný názor či postoj, ale nepriateľ. Nejde preto o prevahu vo vecnej argumentácii, ale o rozdrvenie, dehonestovanie a ubrýzganie tohto protivníka, aby na ňom nezostala nitka čistá.
Národu sa to po tej predchádzajúcej komunistickej nude napokon zapáčilo a začal to brať ako svojho druhu divadlo fingovaného divokého zápasu s voľnými pravidlami – slovný wrestling. Mal by byť asi mládeži neprístupný. Diváka, ktorý ho sleduje v televízii, nevzrušuje sila dôkazov, ale razantnosť podpásových úderov, nie brilantný sled myšlienok, ale trieskanie floskúl, jedovatostí a slovných pľuvancov o protivníkovu hlavu. Pokiaľ na tú hru obaja partneri pristúpia, potvrdzuje si národ ľudovú múdrosť, že politika je svinstvo, lebo dáva za pravdu obom harcovníkom, obhadzujúcim sa vzájomnými obvineniami, nadávkami a urážkami.
My Fair Lady
Premiérka Iveta Radičová na túto hru nepristúpila a postupne silou svojho príkladu presvedčila aj ľudí zo svojej zostavy, aby sa jej vzdali, pokiaľ jej dovtedy holdovali (napríklad aj Mikuláš Dzurinda, jeho ostré prekáračky s Ficom). Ľudia, ktorí tento prechod Radičovej na európsky štandard politickej kultúry nepochopili, teraz mudrujú o tom, že je v slovnom wrestlingu slabá, že v ňom prehráva. Ona tu však hrá úplne inú rolu, rolu profesora Higginsa zo Shawovho Pygmalionu (či na ňom postaveného slávnejšieho muzikálu My Fair Lady). V tomto prípade učí politických prostitútov móresom, slušnému správaniu, vhodnému pre lepšiu spoločnosť, ktorú by chcela udomácniť aj na Slovensku.
Fica privádza do zúrivosti, že Radičová odmieta hrať jeho hru na slovný wrestling, v ktorej on tak vyniká a núti ho používať etiketu salónnej konverzácie a stolovania, ktorú doteraz nezvládol. Chce to od nej higginsovské nervy a trpezlivosť, lebo skrotiť prostoduchých doolittlovcov tak, aby ich bolo možné uviesť do lepšej spoločnosti, je nadľudská úloha. Ale však ona má nejaké tie profesorské skúsenosti tiež. Teraz ide len o to, aby aj národ pochopil, že toto, čo sa tu začína odohrávať, už nebudú ďalšie kolá primitívneho slovného wrestlingu, ale politická výchova v priamom prenose, ktorá môže byť nemenej zábavná, keď sa jej ujme shawovský talent.
Politická kultúra
Európsky štandard politickej kultúry začína síce bontónom, ale ani zďaleka pri ňom nekončí. Patrí k nemu fair play v politickom správaní, jeho transparentnosť, odmietanie všetkých nečestných spôsobov politiky, ako je korupcia, klientelizmus, kabinetná politika a politikárčenie. Tomuto všetkému vyhlásila Radičovej vláda boj a po roku sa ukazuje, že to neboli len prázdne slogany. A všetko ostatné v oblasti ekonomiky, budovania právneho štátu či nového typu občianskej participácie a deliberatívnej demokracie sa bude odvíjať od dosiahnutia a udržania tohto európskeho štandardu politickej kultúry na Slovensku.
Koaličné riziká
Nepodceňujem vnútrokoaličné spory, hospodárske úskalia súvisiace s infláciou a zdražovaním, zvyšovaním daní a odvodov, so zadlžovaním krajiny, labilitu postavenia Radičovej vo vlastnej strane a celý rad ďalších faktorov, ktoré nahrávajú nielen ficovskému slovnému wrestlingu, ale aj serióznej opozičnej kritike. Napriek tomu všetkému však najvyššie hodnotím trend na európsky štandard politickej kultúry, ktorý vláda Ivety Radičovej pred rokom nastúpila a ktorý je pre ňu stále smerodajný.
Kto je Miroslav Kusý
Autor je absolvent Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Ako vysokoškolský profesor sa zaoberal najmä marxizmom. Po roku 1970 mu bola zakázaná pedagogická činnosť. Po podpise protikomunistickej Charty 77 pracoval ako robotník. Po nežnej revolúcii obnovil svoju pedagogické a publikačné aktivity.