Pre atmosféru toho, čo si spájame so 17. novembrom, má väčší význam odchod ľudí, ako boli básnik Zbyněk Hejda a editor Tomáš Pekný, než to, čo sa cez víkend odohralo či vyslovilo na pamätných miestach.
S Hejdom a Pekným – tak, ako pred dvoma rokmi s Ivanom Jirousom a Václavom Havlom – odchádzajú ľudia, ktorí získali autoritu ešte pred 17. novembrom 1989. Tým nehovorím, že by práve ich autorita bola pre dnešnú spoločnosť určujúca, ale to je smola skôr spoločnosti, než oných mužov. To oni napĺňali dávny antický ideál heroizmu, riskujúc v časoch, keď podpis Charty 77 či práca vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných boli pozvánkami na prenasledovanie.
Pre niekoho je to dôvod na obdiv, pre iného na nenávisť za to, že voči týmto autoritám si navždy pripadá ako zbabelec. Keď premiér Rusnok hovoril o tom, ako sa študenti postavili proti systému založenému na lži, nenávisti a násilí, hovoril krásne. Hovoril to však ten istý Rusnok, ktorý bol vtedy kandidátom KSČ. Môže získať prirodzenú autoritu? Avšak faktom zostáva, že minimálne generáciu po novembri tu také autority boli. S ich odchodom sa spája otázka: Možno vôbec v dnešnej, nehrdinskej dobe získať porovnateľnú autoritu, spečatenú dobrovoľne podstúpeným rizikom?
To môže byť veľká téma pre generáciu mladých, ktorá si so 17. novembrom nespája svoj vlastný zážitok, ale „iba“ meradlo charakteru.
Zbyňek Petráček
lidovky. cz