Začnime pravdepodobným koncom. Kauzy predražených zdravotníckych prístrojov (nie iba jedného CT v Piešťanoch) sa zametú pod koberec. A všetko sa vráti do starých koľají. Do tých, na ktorých sa roky – bez ohľadu na farbu vlády - vyvážali peniaze z údajne podvyživeného slovenského zdravotníctva. V rezorte je vždy dosť peňazí. Pacient si síce musí do nemocnice so sebou priniesť toaletný papier, ale to len preto, že zasvätení si z nemocníc odnášajú milióny.
S tými starými koľajami by to až také jednoduché byť nemalo. Ak by v tomto štáte fungovali kontrolné mechanizmy, represívne orgány a zákonodarcovia. V normálnom svete predsa nie je možné, aby časť týchto funkcií plnila jedna novinárka (Barbora Demešová, TV Markíza). Viem, zaplietol som sa, keď hovorím o normálnom svete a nie o Slovensku.
Začnime teda možno naivným predpokladom, že verejné peniaze sú posvätné a že zdravie je to najdôležitejšie, čo máme. A dúfajme, že sa veta stane axiómou. V tom prípade by sa mala na peniaze práve v zdravotníctve aplikovať prísna regulácia a dohľad. A malo by sa prijať niekoľko opatrení, ktoré by mali zabrániť mrzačeniu zmrzačeného.
Po prvé: zákaz obchodovania štátu s firmami s nejasnou vlastníckou štruktúrou. Napríklad s utajenými majiteľmi niekde na karibských ostrovoch. „Hrdým“ obchodným partnerom štátu predsa nemôže byť firma vetviaca sa cez iks nejasných majiteľov, reťaziaca sa cez množstvo štátov, ktorá je súčasťou neprehľadnej pavučiny vzťahov. Prečo si niekto dá tú námahu, aby pozakrýval všetky dôležité mená a upratal sa na nejaký ostrov? Vyzerá to ako dôvod na podozrievanie takéhoto „vehikla“ a nie na dôverovanie opálenému partnerovi.
Po druhé: zákaz obchodovania štátu s firmami prepojenými s daňovými rajmi. Zoznam daňových rajov vydáva OECD. Ak by stopy štruktúry viedli do „Tax Haven“, znamenalo by to stop odtekania verejných peňazí práve tam. A bol by to pekný príspevok ministra financií k vyhlasovanému boju proti daňovým pirátom z Karibiku alebo domácim kolotočiarom s DPH.
Po tretie: zákaz používania prostredníkov tam, kde je možný priamy nákup. Alebo využiť autorizovaného obchodníka, ktorý sa postará o obslužné záležitosti súvisiace s nákupom. Nie, sprostredkovateľa, ktorý je niekedy tretím-štvrtým článkom v reťazi firiem hľadajúcich províziu.
Po štvrté: nezneužívať obchodné tajomstvo a zverejňovať celú dokumentáciu týkajúcu sa nákupu z verejných zdrojov, vrátane prieskumu trhu, dopytu, ponuky, cenových návrhov, špecifikácie zariadenia a súvisiacich prác a provízií... Malo by byť možné odsledovať celý proces od prvej informácie o cene zariadenia od výrobcu, povedzme, za 500 000, až po koniec reťaze s cenou od dodávateľa, povedzme, 1 500 000 eur. S tým súvisí aj zneužívanie odvolávania sa na obchodné tajomstvo. Dnes údajne nikto nevie, za koľko ponúka prístroj výrobca a ako presne sa na ňom ostatní nabaľujú. Keďže ide o „naše“ peniaze vylievané cez štátne nemocnice, musia byť pod prísnou verejnou kontrolou. Firma, ktorá nie je ochotná zverejniť údaje o cene, predsa nemôže byť partnerom štátu a nemôže ťažiť z peňazí daňovníkov.
Po piate: do správnych, dozorných rád alebo iných kontrolných orgánov štátu by mali byť nominovaní ľudia na profesionálnej úrovni so základnými morálnymi a etickými predpokladmi. Mier!
Smutné je, že aj keby sa predchádzajúce body do legislatívy nezapracovali, stále existuje dosť nevyužívaných mechanizmov na zabránenie vyhadzovaniu peňazí vidlami do vriec zasvätených. Spomeniem zákon o finančnej kontrole, o verejnom obstarávaní, úrady a zariadenia ako NKÚ, ÚV, MZSR, NBÚ, SIS, ÚBOK, GP SR, NS SR s konečnou v ÚVV Ilava.