Skraja si treba otvorene povedať, čo sa v sobotu v Bratislave dialo: ulicami pochodovala niekoľkotisícová zmes agresívnych holých hláv, rasistov, popletencov a otvorených fašistov. Na ľudí, ktorí si dovolili s nimi nesúhlasiť, hádzali fľaše, kamene, svetlice, napadli bezbrannú rodinu aj divákov cyklistických pretekov. Tu niet miesta na bojazlivé uhýbanie či krasorečnenie, jazyk nám ponúka výstižné jednoslovné pomenovanie tej odpudivej masy – luza.
Jej hnedé politické vedenie pod pláštikom obavy o bezpečnosť Slovenska vedomými lžami vyvoláva vo verejnosti strach, vášne a nenávisť. Nezlomný optimista by povedal, že je to svojím spôsobom dobre, pretože zdravšia časť občanov a politické elity si uvedomia, že skutočným bezpečnostným rizikom nie je potenciálna tisícka utečencov z Afriky a Ázie, ale neprispôsobivý, hulákajúci plebs so slovenskými pasmi a nízkym čelom.
Že od niečoho takého treba dať ruky preč. Všetci kultivovaní ľudia v sobotu dostali luxusnú príležitosť dištancovať sa od všetkého, čo v sebe pochodujúci planktón pestuje a povedať: Nie v mojom mene. Pretože tu niet miesta na žiadne „ale“, „možno“ ani „na druhú stranu“.
Ako však zareagoval premiér, predseda nominálne sociálno-demokratickej strany a vlády? „Nemám rád keď niekto vykopáva otvorené dvere.“ Čiže premiérovi neprekáža nenávisť a rasizmus, len je podľa neho zbytočné vytrubovať ich na uliciach, keďže vláda si ich osvojila ako štátnu politickú doktrínu. Niet dôvod označiť to inak ako škandál.
Sčasti rozumieme: premiér patrí k politikom, ktorí sa riadia verejnou mienkou a vektor ich názorov sa krúti podľa vetra ako kohút na kostolnej veži. Keďže sa obáva, aby mu voličov nezobrali ešte populistickejšie strany ako Smer, pokúša sa o miernejšiu verziu xenofóbie a okydávania únie, pri ktorom sa neštíti odpľuť si na europoslancov vlastnej strany („V Bruseli takmer všetci žijú mimo reality.“).
Súťaženie v nenávisti a vyvolávaní strachu však žiaden príčetný politik nemôže prijať, pretože Kotleba kedykoľvek preradí na ešte vyššiu rýchlosť a nakoniec sa budeme rozprávať o tom, či postavíme len pracovné alebo rovno vyhladzovacie tábory.
Slovensko pritom už má skúsenosť, ako sa správať pri mimoriadne nepopulárnom opatrení, na ktorom chce časť strán získavať politické body strašením. Pri schvaľovaní prvého a druhého eurovalu bola zhodou okolností tiež kľúčovým odkazom solidarita s Európou. Teraz má pravica aj ľavica možnosť ukázať, či to myslí vážne. Pretože ak sa pred niekoľkými rokmi dokázali politici dohodnúť, že vystavia záruky za 13,5 miliardy eur, prijatie zhruba tisícky ľudí utekajúcich pred vojnou a hladom nemôže byť najmenší problém.
Ľudsky je to morálna povinnosť a z hľadiska nákladov zanedbateľné. Iste, aj tentoraz sa v parlamente nájdu politickí čierni pasažieri, ktorí si strašením budú snažiť získať percentá. Všetci ostatní však musia dať jasný signál, že sa s nimi jednoducho nebudú ani len rozprávať. Práve tak ako sa to pred minulými voľbami stalo SNS a SaS.
Voličom a politikom istého typu totiž neradno ani len podať ruku. Ľahko totiž môžete zistiť že vám nevábne zhnedla.