Kandidatúra Richarda Sulíka v eurovoľbách je vynúteným ťahom na politickej šachovnici. Na Slovensku pravica veľkú budúcnosť nemá. No aj keby mala, liberáli v nej nemajú partnera, s ktorým by reálne dokázali vládnuť. Slovensko je konzervatívne a ešte aj prezidentská kandidatúra ľavicového premiéra bude mať viac hnedých odtieňov, ako červených. Ak liberáli vôbec majú nejaký priestor na realizáciu, tak práve v Bruseli.
Že je Sulíkov ťah vynútený, neznamená, že je aj zúfalý, či dokonca vyslovene zlý. Sulík je síce s Bruselom v permanentnom konflikte, no nie je to nijaký euroskeptik, ktorý by túžil po jeho zániku. Má len otvorene kritický postoj k tomu, čo v konečnom dôsledku otravuje život väčšiny Európanov: Únia obsedantne reguluje úplne všetko, nekontrolovane v nej bujnie iba byrokracia.
Proti sebe bude mať Sulík vo voľbách prevažne eurooptimistov, eurofetišistov a ešte pár ľudí bez názoru a chrbtovej kosti, ktorí síce netušia, aké sú kompetencie či nebodaj rokovací poriadok európskeho parlamentu, no celkom presne vedia, aký je europoslanecký plat a na aké ďalšie benefity má jeho poberateľ nárok. Pokiaľ ide o voliča, ktorý netúži po rozpade únie, ale dokáže si na ňu zachovať kritický pohľad, Sulík nebude mať konkurenciu.
Problémom je, že ak sa Sulík prebojuje do Bruselu, veľa spojencov si tam nenarobí a bez nich sa v parlamentnej demokracii ďaleko nedostanete. Bol by tam ako ryba vo vode - kapor v morskej vode. Jeho neschopnosť zvládať zložité vzťahy politického života je priam povestná, takže zásadné zmeny by presadiť zrejme nedokázal. Aj v EP rozhoduje väčšina, ktorá je na tom kvalitatívne ešte horšie, ako v národných zákonodarných zboroch.
Kandidátky do eurovolieb sú štandardne považované za odpadkový kôš pre zbytočných alebo nežiaducich so zásluhami. Že Sulík kandiduje ako predseda, aj keď polomŕtvej strany, je unikát. Pokiaľ bude chcieť, aby SaS dožila do konca jeho euromandátu, bude musieť kričať tak, aby ho bolo z Bruselu počuť až na Slovensko. Čo nebude také ľahké, ako si možno on sám predstavuje.
Európske témy na Slovensku málokoho zaujímajú a je len hŕstka tých, ktorí im aj skutočne rozumejú. Z toho vyplýva aj minimálny záujem médií o dianie v Bruseli. Ak sa bude chcieť Sulík zviditeľniť, bude musieť byť veľmi kreatívny a občas aj zachádzať do extrémov. Možno by to občas bola aj hanba. No rozhodne menšia, ako keby do europarlamentu vpochodovali skutoční slovenskí extrémisti, s ambíciou rozbiť úniu zvnútra.
Pokiaľ nezačnú v Bruseli počúvať aj ľudí ako je Sulík a reformovať to, čo robí úniu naozaj iritujúcou a nevtipnou byrokratickou paródiou Spojených štátov, mohlo by sa to extrémistom podariť skôr, ako by si to do seba zahľadená euroúradnícka mašinéria vôbec dokázala predstaviť.