Portugalsko je jednou z neslávne známych krajín PIIGS, ktorých verejné financie sa ocitajú na pokraji bankrotu. Krajina na odvrátenie bankrotu prijala v roku 2011 pomoc z eurovalu, pričom väčšinu zo 78-miliardovej pôžičky už vyčerpala.
Na oplátku Portugalsko sľúbilo Európskej komisii prijať škrty vo verejných financiách, pomocou ktorých dostane deficit pod kontrolu. To by zabezpečilo aspoň teoretickú šancu, že raz splatí záväzky, ktoré má cez euroval aj voči Slovensku. Dlh krajiny prekročil hrozivých 100 percent HDP ešte v roku 2011 a stúpa ďalej. Portugalci plánujú v tomto roku deficit na úrovni 5,5 percenta HDP a klesnúť pod tri by mal v roku 2015. Ak teda všetko dobre pôjde a nebudeme svedkami podobných otrasov v eurozóne, ako nedávno na Cypre.
Portugalská vláda pri prijímaní reštrikčných opatrení však nenarazila len na odpor dotknutých skupín, ktoré prídu o svoju rentu či benefity z verejných zdrojov. Proti šetreniu sa postavil rovno tamojší ústavný súd. Ten štyri z deviatich úsporných opatrení označil za diskriminačné, keďže platy sa mali škrtať zamestnancom vo verejnej sfére a dôchodcom, ale nie ľuďom v súkromnom sektore. Portugalsko tak prišlo približne o štvrtinu konsolidačného balíka.
Argument o diskriminácii je absurdný a svedčí o nepochopení rozdielu medzi verejným a súkromným sektorom. Platy zamestnancov verejného sektora alebo výplata dôchodkov sú financované priamo zo štátneho rozpočtu, resp. z verejných zdrojov. Verejné zdroje však pochádzajú v konečnom dôsledku od produktívneho súkromného sektora.
Preto, obrazne povedané, žiadna zamestnanecká pozícia vo verejnom sektore nemôže existovať bez svojho náprotivku v sektore súkromnom, ktorý ju prostredníctvom zaplatených daní „živí“. Tiež by sa dalo povedať, že pracujúci verejného sektora sú „zamestnancami“ súkromného sektora. Preto má súkromný sektor plné právo vyjadrovať sa k výške odmien svojich verejných „zamestnancov“.
No už keď sa Ústavnému súdu podarilo takéto rozhodnutie, predstavitelia súkromného sektora by mali dať preskúmať kolektívne zmluvy a osobitné výhody verejného sektora (výsluhové dôchodky a podobne), či štát neprimeraným zvýhodňovaním (ktoré na Slovensku pre zamestnancov vo verejnom sektore zabezpečuje kolektívna zmluva vyššieho stupňa) nediskriminuje súkromný sektor.
Kríza verejných financií, keď deficit rozpočtu a celkové zadlženie dosahuje rekordné hodnoty, vypovedá práve o tom, že verejný sektor sa neúmerne nafúkol oproti svojmu živiteľovi – súkromnému sektoru. A v prípade, že štát nechce svojho živiteľa (a teda aj seba) zahubiť neúmerne vysokým daňovo-odvodovým zaťažením, musí svoj apetít znížiť do únosných rozmerov. Nepochopenie tejto základnej matematiky v konečnom dôsledku poškodí všetkých.
Ján Dinga, INESS