Z vlády Roberta Fica musí mať radosť každý komentátor. S dávkou zveličenia možno povedať, že neprejde deň, aby mu nedala príčinu otvoriť si slovník a hľadať zoznam negatívnych superlatívov. Končiaci týždeň nebol výnimkou (štadión pre Kmotríka, náhle ohlásenie priameho predaja akcií Telekomu), no perličku si premiér odložil na samý záver, keď sa pripojil k davom diktátorov a zúčastnil sa na moskovskej propagande. Ako pomôcka nasleduje citát zo štátnej agentúry: „Bola to mimoriadne dôstojná oslava konca druhej svetovej vojny a pádu fašizmu. (...)Odmietam zmiešavať historické fakty, ktoré sa nedajú v žiadnom prípade poprieť, so súčasnosťou.“
Napohľad neškodné vety, no odhaľujú mentálny svet slovenského premiéra. Totiž: v Moskve koniec druhej svetovej vojny nikto neoslavoval, nepadlo o ňom jediné slovo. V Rusku sa dodnes pripomína zásadne a jedine Veľká vlastenecká vojna, teda zápas ZSSR s Nemeckom v rokoch 1941 – 1945. Vychádza to zo sovietskej tradície, pretože keby pripustili, že konflikt sa začal napadnutím Poľska 1. septembra 1939, niekto by mohol klásť drzé otázky, ako to, že ZSSR ako mimoriadne zapálený nepriateľ nacizmu pomáhal Hitlerovi zničiť Poľsko a pokojne sa prizeral, ako Wehrmacht okupuje sever a západ Európy a rozsiahlo bombarduje Britániu. Toto Stalinovo správanie a jeho následné mnohoročné zahmlievanie je obludným cynizmom, v ktorom, žiaľ, pokračuje aj „demokratické“ Rusko.
Takže preto v Moskve dodnes nehovoria o druhej svetovej vojne, ale vždy výhradne o Veľkej vlasteneckej. Milióny obetí, ktoré mali nacisti a fašisti na svedomí pred napadnutím Sovietskeho zväzu majú z ideologických dôvodov smolu, na tie sa v Rusku verejne spomínať nesmie. Nerobme si ilúzie, Robert Fico, ako bývalý hrdý člen KSČ, to dobre vie a súvislosti chápe. Že v sebe nachádza mandát bezostyšne klamať, to nás neprekvapuje, oveľa zaujímavejšia je nutkavá žiadza premiéra školiť iných z dejín a podsúvať, že komu sa nepáči moskovské prekrúcanie dejín, neváži si sovietske obete.
Nedá sa to dostatočne zdôrazniť: sú to práve Rusi, kto cudzie obete ignoruje.
Keby sa pán premiér úprimne mýlil a skutočne si naivne myslel, že v Moskve niekto oslavoval druhú svetovú vojnu, bolo by to len smutné. Keby o tom iba vedome klamal, bolo by to nechutné. No jeho bezočivosť, keď ešte nájde drzosť obviňovať iných z prekrúcania histórie, je už na neliečiteľnú diagnózu: boľševizácia mozgu najvyššieho štádia.