Pol percenta chýbalo v sobotu 9. novembra Vladimírovi Maňkovi v Banskobystrickom kraji v prvom kole volieb do orgánov samosprávnych krajov na zvolenie za predsedu VÚC. Regionálne voľby by v takomto prípade boli stopercentným úspechom doteraz úradujúcich predsedov VÚC (samozrejme, s výnimkou Trenčianskeho kraja, kde terajší predseda VÚC už opätovne nekandidoval) a výsledky by boli interpretovateľné ako dôsledok nezdravej politickej súťaže, v ktorej pri biednej pätinovej účasti voličov majú výraznú prevahu aktuálni predsedovia VÚC-iek.
Poukazovalo by sa tiež na to, že štartovacia pozícia protikandidátov bola výrazne sťažená, čo si dobre uvedomovali aj politickí konkurenti terajších predsedov VÚC, a preto šetrili financiami, politickými dohodami, aj energiou pri podpore protikandidátov. Analýza regionálnych volieb by sa skončila konštatovaním, že ak sa nič zásadnejšie nezmení, o štyri roky to bude ešte horšie – úradujúci predsedovia VÚC-iek budú vo svojich kreslách usadení ešte hlbšie a šanca na zvolenie protikandidátov bude ešte menšia ako v súčasnosti. Čiastočne táto úvaha môže platiť aj v súčasnosti, bude však natrvalo doplnená o ďalšiu hrozbu – nebezpečenstvo zvolenia pseudokandidáta bez čo i len formálne vypovedajúcich schopností zvládnuť post predsedu VÚC, ako protest proti vládnucemu establishmentu. Výsledky druhého kola regionálnych volieb v Banskobystrickom kraji zmenili slovenskú politickú scénu natrvalo. Ak by sme chceli výsledky tejto voľby občanov zľahčovať, povedali by sme, že došlo k neuveriteľnej zhode náhod. Začali by sme nešťastnými výrokmi politikov hlavne pred druhým kolom regionálnych volieb a skončili by sme pri hromžení na nelogické dvojkolové voľby predsedov VÚC-iek, ktoré boli na začiatku milénia presadené s jediným cieľom – znemožniť kandidátovi s podporou politikov maďarskej národnosti zvíťaziť v Trnavskom, ale hlavne v Nitrianskom kraji.
Problém je však oveľa hlbší a do iného svetla stavia aj udalosti z posledných týždňov, ktorým sa nepripisoval väčší význam a ktoré politické elity prehliadali. Ak sa po našom hlavnom meste v posledných týždňoch preháňalo zopár stoviek demonštrantov „berúcich si svoju krajinu späť“, ktorí sa oháňali ústavným právom na občiansku neposlušnosť, vyzeralo to, že im stačí pohroziť zopár desiatkami policajných ťažkoodencov. No už rozhodnutie viac ako 70 tisícov obyvateľov Banskobystrického kraja v sobotňajšom druhom kole jasne ukázalo, aká je sila znechuteného voliča. Čo je však mimoriadne nebezpečné, z tohto počtu približne 50-tisíc hlasov, ktoré pribudli v prospech extrémizmu v druhom kole volieb, je od ľudí, ktorí zrejme 9. novembra, teda v čase, keď ešte neboli známe výsledky prvého kola volieb, ani netušili, že by niekedy dali hlas politickému extrémistovi. Nie sú tieto udalosti dostatočným dôvodom pre politické elity, aby začali uvažovať inak, ako v doterajších myšlienkových schémach?
Minuloročné protesty po zverejnení spisov Gorila mali racionálne jadro, požiadavky boli jasne formulované a logicky zdôvodnené. A čo je ešte dôležitejšie, rozhorčená verejnosť svoje požiadavky smerovala na štandardné politické elity. Adekvátna odpoveď však neprišla. Teraz sme svedkami niečo iného. Pred úradom vlády visí symbolická šibenica, demonštranti v uliciach od politikov nežiadajú nič, iba zodpovednosť pred občianskym tribunálom a v regionálnych voľbách sa v priebehu dvoch týždňov rozhodne armáda 50-tisíc ľudí zahlasovať za človeka, ktorý je pre nich symbolom iného typu politika, neberúc ohľad na jeho extrémistické postoje. Je namieste sa pýtať, či si už štandardné slovenské politické strany svoju príležitosť neprepásli a či o obnovu dôvery verejnosti vôbec stoja.
Pavol Marchevský, politológ, vedie agentúru PRIESKUMY