Zámer ministra Maďariča prilákať na Slovensko zahraničných filmárov je ako vydarené literárne dielo – dobre sa číta a nijako nesúvisí s realitou.
Mechanizmus, v rámci ktorého by sme filmovým producentom vrátili dvadsať percent nákladov, ktoré vynaložili na Slovensku, nie je v Európe ojedinelý. Európska komisia ho umožňuje, aby ním podporila európsky film a v mnohých krajinách tento jej zámer s úspechom realizujú. Nikde však nestanovujú spodnú hranicu nákladov, pri ktorej možno o štátnu podporu požiadať, na dva milióny eur.
Ceny slovenských filmov sa pohybujú rádovo v stovkách tisícov eur. Domácu produkciu teda zaručene nepodporíme. Čo je síce smutné, ale racionálne zdôvodniteľné – nech niekto najprv prinesie na Slovensko dva milióny zvonku a daňový poplatník mu veľkoryso vráti sumu, ktorá sa rovná DPH.
Otázka znie, za čo by tu vôbec dokázal zahraničný producent tie dva milióny minúť. Filmársku infraštruktúru ktorá by stála za zmienku, u nás nemáme. Žiadne štúdiá, žiadnu špičkovú techniku na prenájom, a vlastne ani špičkových profesionálov. Všetci sú už dávno prinajmenšom v Prahe, kde sa filmy naozaj točia.
Ulice Prahy či Budapešti vskutku uvidíte v nejednom „áčkovom“ trháku. Hollywood však nenalákali na štátnu podporu. Aby sme začali byť pre zahraničných filmárov atraktívni, najprv by sme museli vzkriesiť umierajúci slovenský film, na ktorom by vyrástla nová generácia profesionálov. Až to budeme mať, môžeme začať konkurovať cenou a výhodami.
V tomto okamihu sa Maďarič pokúša predať štátom dotovanú kolobežku v obchode so športovými autami. Ak sa svojho velikášskeho dvojmiliónového limitu nevzdá, dopadne to ako so všetkými megalomanskými socialistickými projektmi. Ostane na papieri.