Príčiny krízy eura nemožno pochopiť, ak neporozumieme fatálnej chybe eura: vytvorením nezávislej centrálnej banky sa členské krajiny zadlžili v mene, ktorú neovládajú. Úrady i účastníci trhu sprvu pristupovali ku všetkým štátnym dlhopisom, ako by boli bezrizikové, čím vznikla zvrátená motivácia, aby sa banky plnili slabšími dlhopismi. Keď grécka kríza prebudila strašiaka krachu, finančné trhy zareagovali s razanciou a silne zadlžené krajiny eurozóny odsunuli do postavenia rozvojového štátu zadlženého v cudzej mene. Len čo tomuto porozumieme, riešenie sa ponúka prakticky samo. Možno ho zhrnúť do jedného slova: eurobondy.
Keby krajiny rešpektujúce nový fiškálny kompakt EÚ mali možnosť previesť celý objem svojho vládneho dlhu na eurobondy, priaznivé dôsledky by predstavovali zázrak. Nebezpečenstvo platobnej neschopnosti by sa rozplynulo, rovnako ako rizikové prémie. Bilancia bánk aj rozpočty zadlžených krajín by dostali vzpruhu.
Taliansko by napríklad ušetrilo až štyri percentá HDP, jeho rozpočet by sa prehupol do prebytku a úsporné kroky by nahradila fiškálna stimulácia. Tamojšia ekonomika by vďaka tomu rástla a miera zadlženosti by klesla. Eurobondy by nezruinovali úverový rating Nemecka. Práve naopak, z porovnania s dlhopismi Spojených štátov, Británie a Japonska by vychádzali priaznivo.
Isteže, eurodlhopisy nie sú všeliek. Vzpruha by na zotavenie nemusela stačiť; možno že by bola potrebná ďalšia fiškálna alebo menová stimulácia. Ťaživejšie je, že eurobondy by neodstránili rozdiely v konkurenčnej schopnosti. Jednotlivé krajiny by aj tak museli podstúpiť štrukturálne reformy. Ďalej by EÚ potrebovala tiež bankovú úniu, aby boli pôžičky dostupné vo všetkých krajinách za rovnakých podmienok.
Žiaľ, Nemecko je zaryto proti eurobondom. Verejnosť si neuvedomuje, že súhlasiť s eurobondmi by bolo oveľa menej rizikové a nákladné ako pokračovať v uskutočňovaní jednoduchého minima na zachovanie eura.
Nemecko má právo eurodlhopisy odmietnuť. Nemá však právo brániť zadlženým krajinám, aby utrpeniu unikli tým, že sa spoja a vydajú ich. Ak Nemecko s eurobondmi nesúhlasí, malo by uvažovať o opustení eura. Eurobondy vydané eurozónou bez Nemecka by z porovnania s americkými, britskými a japonskými dlhopismi stále vychádzali priaznivo.
Príčina je prostá. Keďže je všetok nahromadený dlh denominovaný v eure, všetko závisí od toho, ktorá krajina euro opustí. Keby odišlo Nemecko, euro by devalvovalo. Dlžnícke krajiny by získali konkurenčnú schopnosť. Ich dlh by sa v reálnych hodnotách znížil, a keby vydali eurobondy, hrozba bankrotu by zmizla. Ich dlh by bol udržateľný.
Zároveň by väčšina tiaže korekčného bremena doľahla na krajiny, ktoré euro opustili. Ich vývoz by bol menej konkurencieschopný a na domácom trhu by narážal na tvrdého súpera z torza eurozóny. Utrpeli by tiež straty pri pohľadávkach a investíciách denominovaných v eure.
Naproti tomu, keby eurozónu opustilo Taliansko, jeho dlh v eurách by sa stal neudržateľným a musel by sa reštrukturalizovať, čo by globálnu finančnú sústavu uvrhlo do chaosu. Ak má teda niekto odísť, malo by to byť Nemecko.
Keby sa dnes v Nemecku malo konať referendum, zástancovia odchodu z eurozóny by hravo zvíťazili. Sústredenejšie uvažovanie by však mohlo názor ľudí zmeniť. Zistili by, že sa zveličuje cena, ktorú by Nemecko zaplatilo za súhlas s eurobondmi, a naopak, že sa bagatelizuje cena, ktorú by zaplatilo za ústup od eura.
Problém je v tom, že Nemecko do voľby nič nenúti. Môže pokračovať v uskutočňovaní jednoduchého minima na zachovanie eura. Práve túto možnosť uprednostňuje Merkelová, prinajmenšom do volieb.
Európa by na tom bola nekonečne lepšie, keby si Nemecko vybralo medzi eurobondmi a odchodom od eura. Nech už by volilo tak či tak, napokon lepšie by na tom bolo aj Nemecko. Situácia sa zhoršuje a v dlhodobejšom výhľade sa nevyhnutne stane neudržateľnou. To zaiste nie je v nemeckom záujme.
George Soros, predseda spoločnosti Soros Fund Management a nadačnej siete Open Society Foundations.