Informácia z titulku nie je poplašná správa. Ani špekulácia. Ako varoval Izrael, svetu naozaj hrozí premnoženie jadrových zbraní. A nová vlna jadrového zbrojenia. Americký prezident Obama totiž ustupuje - a je ochotný akceptovať dohodu s Iránom a uvoľnenie sankcií. Pre Irán to znamená, že bude môcť - aj keď len obmedzene - rozvíjať atómový program. Na takú úroveň, aby mohol v prípade potreby vyrobiť jadrové hlavice pre svoje rakety...
Keďže napredovanie Iránu zásadne zmení pomer síl na Blízkom východe, tempo zrýchlia aj ďalší hráči, ktorí sa cítia ohrození. Hlavne Izrael, ktorý už jadrové zbrane vlastní (aj keď neoficiálne). A Saudská Arábia, ktorá požiadala o technologickú pomoc Pakistan - jedinú moslimskú krajinu, ktorá disponuje jadrovou zbraňou (vzhľadom na obavy z jadrových zbraní Indie).
Saudskoarabi síce na jadrový program nemajú technológie, lenže... Majú peniaze. A spojencov, ktorí sú ochotní s jadrovým programom pomôcť. Súbežne so saudskými Arabmi na tom pracuje aj Egypt a čiastočne aj Alžírsko. A na opačnom konci Ázie pokračuje v testoch svojich jadrových zbraní Severná Kórea (ktorú zasa znepokojujú americké jadrové zbrane v Južnej Kórei).
Za novou vlnou jadrového zbrojenia pritom nie sú len ústupky Obamu a Irán.
O reštart jadrovej epidémie sa postarala agresívna politika veľmocí - hlavne Spojených štátov a Ruska. Západ aj Rusko urobili vážne chyby pri troch krajinách, ktoré sa pod tlakom vzdali jadrového programu alebo zbraní hromadného ničenia. Konkrétne ide o Irak, Líbyu a Ukrajinu. Tie sa vzdali vývoja zbraní hromadného ničenia v nádeji, že to zvýši ich národnú bezpečnosť. Irak to urobil po tom, čo Izrael preventívne zbombardoval jeho jadrové zariadenia. Saddám neskôr ohlásil, že končí s jadrovým programom. Nakoniec mu to veľmi nepomohlo. Spojené štáty a Británia pod falošnou zámienkou - údajné a napokon finktívne chemické zbrane - Irak napadli a dobyli (2003). Bez mandátu OSN.
Saddámov režim sa skončil, lenže Irak nakoniec ovládli teroristi z Islamského štátu. Po Iraku ohlásil ukončenie jadrových ambícií a pokus o spoluprácu so Západom líbyjský vodca Kaddáfí. Krátko na to Francúzi a Američania pod zámienkou ,,arabskej jari" a občianskej vojny a v rozpore s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN letecky zaútočili na líbyjskú armádu. Výsledok: Kaddáfí padol, lenže Líbyu ovládli militanti a extrémisti z africkej odnože Islamského štátu.
Špeciálnou kategóriou je Ukrajina. Tá sa pod tlakom Západu a Ruska vzdala po rozpade Sovietskeho zväzu jadrových zbraní - výmenou za bezpečnostné záruky Ruska, Spojených štátov a Británie. Nakoniec na svoje dobrovoľné odzbrojenie tiež doplatila. Po štátnom prevrate, podporovanom Západom, Rusi anektovali Krym, podporili separatistov na východe Ukrajiny - a Západ ukázal, že Ukrajine nevie dať nijaké záruky...
Na týchto troch príkladoch aj Západ, aj Rusi ukázali zvyšku sveta, že obmedzovanie zbrojenia sa menším krajinám nevypláca. Osoh z toho majú len silnejší, ktorí skôr či neskôr svoju prevahu zneužijú.
Jednoducho: národná bezpečnosť štátov mala byť opretá o medzinárodné právo. To bolo v prípade Iraku, Líbye a Ukrajiny zlomené. Preto ostáva už len druhá možnosť - opierať národnú bezpečnosť o vlastnú silu.
Veľmoci z elitného jadrového klubu dnes nemajú najmenšie morálne právo presviedčať zvyšok sveta, že „jadrová zdržanlivosť“ sa oplatí. Rovnica, ktorú kreslili zvyšku sveta, v skutočnosti funguje presne naopak. Ako hovorili starí grécki sofisti: právo je prospech silnejšieho.