Zo zoznamu Slovákov, ktorí mali mať účty vo švajčiarskej pobočke HSBC, vypadli dve zaujímavé mená. Ján Sabol a Igor Grošaft. Pri oboch môžeme mať podozrenie, že mali v zahraničí uložené peniaze, ktorých pôvod je pochybný. Alebo silne otázny. Obaja sú totiž podnikatelia a zároveň vplyvné postavy z pozadia politických strán. Podnikateľ Sabol v minulosti podporoval stranu SOP a za prvej Dzurindovej vlády sa potom stal štátnym tajomníkom ministerstva hospodárstva. Po založení Sulíkovej SaS zas viaceré médiá informovali, že Sabol mal stranu financovať (Sulík aj Sabol to popreli). Výmenou za vplyv na ministerstve hospodárstva (to v roku 2010 pripadlo SaS). Ešte zaujímavejší je podnikateľ Igor Grošaft. Za Dzurindovych vlád bol nominovaný do vedenia Fondu národného majetku a Slovenských elektrární. Môžeme predpokladať, že tam pôsobil ako agent SDKÚ, ktorý mal ,,dozerať" na obchody, privatizáciu, provízie. Súbežne s tým stál za agentúrou SITA. Za pravicovej vlády bol po roku 2010 v predstavenstve štátnej Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy.
Za vlád Mikuláša Dzrurindu bolo celkom bežné, že provízie sa ukladali v zahraničí na utajených účtoch. V Británii, kde pôsobil pokladník SDKÚ Palacka. Alebo vo Švajčiarsku. Cez firmy a účty v zahraničí, prípadne cez nominantov strán a podnikateľov z pozadia sa potom mohli financovať strany, kampane alebo spriaznené médiá. TA3 napríklad za prvej Dzurindovej vlády získala kapitál na rozbeh od záhadnej britskej firmy Millenium Electonics so sídlom v daňovom raji v Gibraltári. Samozrejme, s utajenými vlastníkmi. V prípade agentúry SITA to bolo transparentnejšie, jej vlastníkom bol - a je - podnikateľ a bývalý nominant SDKÚ vo FNM Igor Grošaft.
Sabol aj Grošaft popierajú, že by mali niekedy účty v HSBC. Môžeme im veriť. Ale môžeme aj nahlas pochybovať. Ich prísahy majú trhliny. Sabol pripustil, že v HSBC mohol mať nie súkromný, ale firemný účet, o ktorom - vraj - nevedel. Grošaft po konzultáciách so svojim právnikom zas pripustil, že jeho osobné údaje pri účte HSBC sedia, čo si - vraj - nevie vysvetliť... Mimochodom, možné je aj to, že Sabol či Grošaft presne nevedeli, kde a na akom účte skončili ich peniaze. V praxi správa finančného majetku VIP klientov vyzerá komplikovane. Slovenský klient odovzdá peniaze a splnomocnenia zahraničnému fondu, ktorý následne peniaze zaparkuje na bezpečnom mieste. Výnosy a hotovosť potom ako depozitár spravuje banka, najlepšie so sídlom vo Švajčiarsku. Späť ku klientovi sa potom výnosy dostávajú opäť cez fond, s ktorým má zmluvy...
Britská HSBC a hlavne jej švajčiarska pobočka fungovala ako privátna banka a zároveň ako finančná skupina. Garantovala anonymitu. A k nej politické aj mediálne krytie. HSBC pracovala podobne ako u nás finančné skupiny Penta či J&T. Mala vplyv na politikov, médiá, štátne úrady, kontrolovala vyšetrovateľov. Šéf HSBC Stephen Green bol v roku 2010 vymenovaný za britského ministra obchodu. V čase, keď už existovali pochybnosti o tom, že prepiera špinavé peniaze... HSBC tiež financovala akcionárov médií (Daily Telegraph) a spravovala peniaze lobistov a politikov. To všetko malo jej a jej klientom zaistiť bezpečnosť. Fungovalo to, všetky podozrenia boli vždy zametené úradmi do kúta... Kauza naplno prepukla až potom, čo na podozrenia o rozsiahlych daňových únikoch cez HSBC upozornilo medzinárodné konzorcium investigatívnych novinárov.
Vráťme sa však k podstate veci - k pôvodu ,,slovenských" peňazí, ktoré mohli byť ukryté na účtoch HSBC. Minimálne pri Grošaftovi môžeme mať dôvodné podozrenia, že ak mal v zahraničí peniaze, ich pôvod mohol súvisieť s jeho biznis službami pre SDKÚ. Citát z údajného spisu Gorila rokov 2005-2006: ,,Haščák má pre Malchárka pripravený zoznam 11-15 vecí v Slovenských elektrárňach nad 100 miliónov korún, ktoré sa budú realizovať. Spolu ide o vyše jednu miliardu korún. Všetky veci nad 20 miliónov schvaľuje dozorná rada elektrární. Majú v nej 5 ľudí z 12 (Ševčík, Jurica, Bubeníková, Konštiak, pridá sa aj Grošaft)... Začali sa ale do toho montovať SDKÚ a KDH. Haščák tak bude musieť niečo dať aj Igorovi Grošaftovi (5-7 miliónov korún) a Stanislavovi Janotovi (3-5 miliónov korún)". Pripomeňme, že ide len o údajný spis Gorila, jeho pravosť stále nebola preukázaná a kauzy stále neboli vyšetrené.
Napriek tomu platí, že úlohou nominantov SDKÚ bolo ,,montovať sa do biznisu", na ktorý mal dosah štát. Vyberať miliónové provízie. Financovať strany a spriaznené médiá. A hotovosť upratať do zahraničia.
Nakoniec, vzťahy Grošafta a Penty pokračovali aj po roku 2005. Grošaft financoval agentúru SITA, agentúra SITA financovala - a financuje - prieskumy agentúry Polis. A Grošafta zas podporovala finančná skupina Penta. Nakoniec ich mediálna spolupráca vyústila do aliancie pri kúpe denníka Sme. Grošaft je formálny vlastník. Penta reálny (financujúci partner). Okrem toho sa Grošaft netajil ani tým, že podporuje stranu Sieť, ktorú založil Radoslav Procházka. Aj keď Grošaft opakuje, že jeho podpora nie je finančná...
Takže: Čo skrývajú zapierané švajčiarske účty Slovákov? Odpoveď: presne to, čo skrýva zapieraný spis Gorila. Ukrývajú podnikateľov a ich politické siete, ktorých spoločnou úlohou je parazitovať na politických stranách a štátnych peniazoch. A zatĺkať.