Pre objektívnosť treba uviesť, že rozpočet (oficiálne) predkladá minister financií. Jeho možnosti prekročiť ideologické hranice svojho vodcu sú však nulitné. A vie to aj on sám.
Vláda jednej strany a jedného muža týmto rozpočtom sleduje jeden jediný cieľ, a tým je naplnenie medzinárodného záväzku stlačiť schodok pod 3 percentá HDP. Ešteže tu máme tie medzinárodné záväzky. V opačnom prípade by nešlo o nadýchnutie sa, ako Kažimír nazýva konsolidačnú prestávku, ale o hotové ozónové hody. Nebyť spomínaných záväzkov, vláda by z ozdravovania verejných financií rezignovala úplne. Presne tak, ako to predviedla v rokoch 2009 a 2010, keď zaknihovala približne osempercentné deficity. A jasnú správu vyslal aj Róbert Fico, keď povedal, že ani teraz nebudeme majstrami konsolidácie.
Plneniu medzinárodného záväzku by sa dalo aj drukovať, ak by sa tak nedialo spôsobom, ktorý pácha na ekonomike Slovenska obrovské škody.
V návrhu nie je zapracovaná žiadna štrukturálna reforma školstva, zdravotníctva, ani skutočná reforma verejnej správy. ESO skutočnou reformou nie je. Na konci tohto roka bude vo verejnej správe pracovať 339-tisíc zamestnancov. V budúcom roku to už bude 343-tisíc. Teda nárast o 4-tisíc! Pritom územná samospráva má klesnúť o 600 zamestnancov, a naopak, štátne rozpočtové organizácie majú nárast približne o 5,5 tisíca zamestnancov. Z toho policajtov pribudne 1700(na 28000), vojakov 1500(na 14600), sudcov 100(na 1400) a prokurátorov 56(na takmer 1000). Kam sa podelo ESO?
Rozpočet nepripravuje ekonomiku krajiny na roky „po kríze“. Stav verejných financií nezlepšuje, ale zhoršuje. Primárny štrukturálny deficit sa na budúci rok nezníži, ale zvýši. To je ten deficit, ktorý najpresnejšie vyjadruje žitie vlády nad pomery. Vláda nevie a nedokáže šetriť výdavky, tu je dôkaz: vládna spotreba v roku 2011 klesla o 4,3 percenta, zatiaľ čo vládna spotreba v rokoch 2013,2014 a 2015 klesne približne o 4,2 percenta. Ale v súčte, za tri roky spolu. V každom roku vlády Smeru sú čisté výdavky štátneho rozpočtu vyššie, ako boli v jedinom ucelenom roku vlády Ivety Radičovej v roku 2011.
V apríli 2014 budú prezidentské voľby a v nich má premiér Fico obrovské (aj keď zatiaľ mediálne nepriznané) ambície. Preto sa v návrhu rozpočtu dočítame, že uvažuje pre štátnych zamestnancov o zvýšení platov „pre každého o rovnakú pevnú sumu 16 eur mesačne“. Niežeby sme boli proti zvyšovaniu platov, obzvlášť ak sú zmrazené od roku 2009. Ale každému o rovnakú fixnú sumu? Bez ohľadu na výkon každého jednotlivca? Bez ohľadu na východiskovú úroveň jeho mzdy? Takáto miera rovnostárstva tu nebola ani za socializmu. Alebo treba tomu rozumieť tak, že 16 eur stojí jeden voličský hlas v nadchádzajúcich prezidentských voľbách?
Na druhej strane, štát ide dotovať súkromnú firmu, v ktorej má byť priemerná mesačná mzda 2700 eur, zatiaľ čo zamestnancom v štátnej správe ide pridať po 16 eur mesačne.
Róbert Fico klamal, ak tvrdil, že nezavedie žiadne nové dane a že nezvýši existujúce dane. Zaviedol nové dane (daňové licencie), zvýšil daňové a odvodové zaťaženie ľudí aj podnikov. Tým výrazne podviazal ekonomický rast.
Klamal, ak tvrdil, že ozdravovanie verejných financií sa nedotkne nízkopríjmových skupín. Že na ozdravovaní sa budú podieľať výlučne len bohatí. Nie je to tak. Róbert Fico zvýšil odvody. Zaviedol odvody z dohôd. Zaviedol zdravotné odvody z nájmu, z kapitálových výnosov. Róbert Fico zaviedol zdravotné odvody z dividend.
Nečudujme sa enormnému úsiliu majstra klamstva získať prezidentský úrad. V roku 2016 totiž už budú verejné financie ohlodané na kosť. Bude musieť nastúpiť krízový manažment. Realita skôr či neskôr socialistickú ideológiu dobehne.
Jozef Kollár, podpredseda strany Nová väčšina-Dohoda