Po skúsenostiach s odchodom Jána Klepáča z KDH v roku 1992, ale najmä skupiny osobností okolo Vladimíra Palka v roku 2007, sa Daniel Lipšic nemohol spoliehať, že mu bezprácne spadne do lona časť voličov KDH, ako základ pre budovanie novej životaschopnej strany.
Prvotné sebavedomé vyhlásenia lídra novej strany, že strana počíta s dvojciferným volebným ziskom, narazili na realitu zatracovaných, no ostro sledovaných prieskumov verejnej mienky. Tie síce stranu neodsunuli do pozície beznádejného politického škriatka typu KDS, ale opakovane ukázali, že strana, pred napĺňaním historickej misie zmeny slovenskej politiky, musí vyriešiť prozaický problém so získaním podpory verejnosti umožňujúcej vstup nového subjektu do parlamentu.
Jeden z pokusov – celoslovenská bilbordová kampaň (Slovensko potrebuje lídra) aj keď v politicky nedotknutom, a preto celkom vhodne zvolenom období, svojím posolstvom verejnosť skôr iritovala, ako oslovovala. Po niekoľkých mesiacoch existencie sa Nová väčšina dostala do situácie, keď musela uznať vnútorné limity strany.
Prvým problémom NOVA je, že má jedinú výraznú politickú osobnosť, ktorú verejnosť s novým politickým projektom spája. To by nebol až taký problém, ak by bol počas niekoľkomesačnej činnosti strana ukázala aspoň náznak systematickej práce na zviditeľňovaní ďalších osobností.
Problémom je aj šírka politickej agendy Novej väčšiny vnímaná verejnosťou. Je zrejmé, že témy nezávislého súdnictva, boja proti korupcii a eliminovania vplyvu oligarchie, nestačia strane na zabezpečenie pohodlnej parlamentnej účasti. Súvisí to jednak s faktom, že na tieto témy nemá líder Novej väčšiny v parlamentnej opozícii monopol, ale tiež s už pomenovaným problémom, že pri silnej personalizácii slovenskej politiky chýbajú strane dostatočne výrazní nositelia.
Logickým dôsledkom bola potreba personálneho posilnenia novej strany. Veľa možností, po rozkmotrení sa s Radoslavom Procházkom a minimálne dočasného udržania autorov projektu Tvoríme Slovensko na pôde SDKÚ, neostalo. Získanie výraznejších osobností spoločenského života alebo tretieho sektora pre značku novej strany je ešte rizikovejším obchodom, nielen pre ich všeobecnú neochotu vstupovať do tohto priestoru, ale aj pre ich otáznu schopnosť presadiť sa v politickom ringu.
Vstup Kollárovho krídla do rozbiehajúceho sa politického subjektu sa preto javí ako obojstranne výhodné politické rozhodnutie. Jozef Kollár sa hlavne v priebehu posledného roka vypracoval na dobrého rečníka a diskutéra. Čo je však najdôležitejšie, nový subjekt získal výraznú osobnosť zastrešujúcu ekonomickú oblasť. Pravdepodobne v obidvoch významoch slova – v presadzovaní agendy strany smerom k verejnosti, ale aj zabezpečenia financovania strany v najťažšom období každého nového politického subjektu, a to do prvých parlamentných volieb. Zmena názvu strany na NOVA Dohoda sa v tomto kontexte už nemusí vnímať ako prílišná veľkorysosť zakladateľov, ale ich racionálny kalkul.
NOVA Dohoda prináša na slovenskú politickú scénu spojenie predstaviteľov rôznych ideologických a hodnotových prúdov. V krajine, kde sa mimoriadne darí strane, kde vedľa seba sedia prívrženci ľudáckeho režimu, aj stúpenci SNP, to zrejme nebude zásadný problém. Inštitucionálne zakotvenie viacerých platforiem do vnútra strany predstavuje novinku, ktorá sa snaží podchytiť názorovú pestrosť, no ťažko odhadnúť, či bude dostatočnou zárukou zachovania manželstva dvoch rozvedených. Ak je pre slovenskú pravicu niečo charakteristické, tak je to obsedantná potreba hľadať témy a dôvody, ktoré ju rozdeľujú. S takýmto dedičstvom sa vyrovnáva len veľmi ťažko.
Pavol Marchevský
politológ, vedie agentúru PRIESKUMY