Premiér v sobotu odštartoval jednu z najdivokejších predvolebných partií, aké Slovensko zažilo. Bezpečnosť krajiny sa nikdy nestala kľúčovou témou volieb a už vôbec nie favorita. Na jednej strane je to pochopiteľné. Utečeneckú krízu (hrubá čiara) a útoky v Paríži nemožno ignorovať. No treba brať do úvahy, že oháňať sa bezpečnosťou krajiny môže dopadnúť rozpačito. A treba dúfať, že aj dopadne.
Predovšetkým, ak je očividne veľmi jednoduché vládnuť a viesť predvolebnú kampaň. Vláda namiesto skladania účtov, čo je zraniteľná pozícia, využila aktuálnu situáciu. Treba dodať s veľkou dávkou nevkusu. Už predtým krajinu oblepila bilbordmi s heslom „chránime Slovensko“.
Vďaka tragédii v Paríži rovnaký obsah presunula do celospoločenského dialógu. A tu je riziko. Ak sa Fico rozhodol pretláčať tému bezpečnosti, musí rovnako hlasne šíriť informácie o ohrození Slovenska.(Načo nové opatrenia, ak nič nehrozí?) No vtláčať do slovenskej spoločnosti pocit hrozby vždy smrdí problémami. Obzvlášť, ak sú voľby priďaleko a heslo „chránime Slovensko“ bez ďalších impulzov vychladne. A zároveň príliš blízko, aby sa obsah kampane dal zmeniť.
Pár dní po ohnivom výkope Fica, keď slovíčko terorista lietalo éterom častejšie, ako je zdravé, prišlo upokojenie. Paradoxne zo strany ministra vnútra. Hrôzostrašné avíza o zaistení osôb v dôsledku nových bezpečnostných opatrení dopadli tak, ako autor v úvode textu dúfa – rozpačito.
Kaliňák si na tlačovke dal veľký pozor, aby slovíčko terorista zbytočne nevyslovil. A hrozby pre Slovensko z jeho prejavu rovnako neprýštili. Kto si pamätá Kaliňákove vášnivé až hysterické výkony nad Hedvigou Malinovou, zostal príjemne prekvapený.