Volebná záhada SaS je vyriešená. Strana pôjde do volieb samostatne – hoci jej päťpercentná podpora je riziková. Lídrom kandidátky v národných voľbách bude Sulík – hoci je europoslanec. A na SaS sa zvezú aj konzervatívci z OKS – hoci Sulíkova strana sa považuje za liberálnu.
Tri malé paradoxy. Napriek všetkému sú však logické. Po prvé – ak si strana verí na päť percent, potom je jej samostatný postup poctivý. Ak si neverí na päť percent, potom by sa mala rozpustiť. A neotravovať ostatných „koalíciami“ veľkosti kinder vajca (Lipšic).
Po druhé – Sulík ako europoslanec do národných volieb síce nepatrí, lenže: tak či tak je prirodzeným volebným lídrom strany on. Jeho záskok do národných volieb je krkolomné rozhodnutie, ale akékoľvek iné rozhodnutie by bolo pre stranu aj jej voličov horšie. Nakoniec, poslanecká migrácia medzi europarlamentom a národnými parlamentmi je celkom bežný jav. Jeden z mandátov bude musieť Sulík tak či tak zložiť (ak bude vôbec zvolený).
A po tretie – námietka, že „konzervatívci“ nepatria na kandidátku k „liberálom“, je dnes trochu neaktuálna. Cieľ majú predsa spoločný – politicky poraziť Fica a oligarchov. A spoločný majú aj pohľad na podstatné veci. Pri osudovom hlasovaní o eurovale boli napríklad poslanci OKS na rovnakej lodi ako Sulík. Mentálne má OKS oveľa bližšie k Sulíkovi ako k Matovičovi (ktorý ich tiež vábil na kandidátku). Napokon, príklad Bugárovej strany Most dokazuje, že aliancie konzervatívcov a liberálov môžu celkom slušne fungovať aj dlhšie ako jedno volebné obdobie.
Sulík svoje volebné hlavolamy vyriešil rýchlo a jasne. Na rozdiel od iných pravicových „lídrov“, ktorí s odpoveďami čakajú na výsledky volieb. A na Fica.