Keď neľudský pravicový zlepenec zdvihol daň z pridanej hodnoty z 19 na 20 percent, išlo takmer o zvrhlé zbedačovanie ľudí. Keď DPH na týchto 20 percentách zostáva, hoci by mala klesnúť, je všetko v najlepšom poriadku. Príbeh DPH je o tom, ako si niektorí politici, mierne povedané, šliapu na jazyk.
V roku 2010 sa čerstvo zvolená Radičovej vláda rozhodla dočasne zvýšiť DPH o jeden percentuálny bod, kým deficit neklesne pod tri percentá. Bola to reakcia na predchádzajúci rozšafný koaličný kabinet Roberta Fica, ktorý míňal, akoby sa kríza Slovenska netýkala. Keď sa z Berlína rozšírilo módne slovo konsolidácia, krajiny museli hľadať peniaze do rozpočtu. Deficit Ficovej vlády za rok 2009 pritom dosiahol hrozivých osem percent. Keď sa toto číslo iba odhadovalo, expremiér Fico ho označil za výmysel novej vlády, ale pripúšťal v Európe bežných sedem percent. Vláda vinu za zvýšenie DPH personalizovala a nazvala ju Ficovou daňou.
Povedzme si úprimne, plus-mínus percentuálny bod na DPH nie je o ľuďoch a ich výdavkoch, ale o politikoch. Koho z politikov zaujíma, či náklady priemernej rodiny stúpnu o desať eur ročne? Ale keď sa drobné zrátajú, v štátnom rozpočte urobia viac ako 200 miliónov eur. A tie by už chýbali. Najmä vláde, ktorá nedávno predstavila „najľavicovejší“ program. To je zástupný termín pre mrhanie a dôvod, prečo zostáva v platnosti opatrenie, ktoré chcela pravicová vláda zrušiť zákonom. Inak povedané, ľavičiar Fico sa nechce vzdať pravičiarskych peňazí. A pritom tak chrabro bránil zdieraných chudobných z opozičných lavíc.
Keď Radičovej vláda označila 20-percentnú daň za Ficovu daň, mohlo to znieť ako výhovorka. Ak ju Fico necháva, jej prezývku si definitívne zaslúžil.