Premiéra priamej voľby prezidenta našim českým priateľom príliš nevyšla. Po vyše dvoch rokoch Miloša Zemana to možno povedať s pevnou istotou. Pražský hrad síce získal neprehliadnuteľnú osobnosť, ale cena je vysoká. Na Slovensku o tom vieme svoje.
Zeman do úradu priniesol eleganciu, takt a cit typický pre postaršiu sovietsku ponorku. Posledné dva roky usilovne torpédoval každého, kto bol na dostrel. Rozdal si to s pražskou kaviarňou, porozprával o odpade na českých vysokých školách, punkerky z Pussy Riot označil za k... y (v priamom rozhlasovom prenose).... A všetko korenil naftalínovými bonmotmi a postrehmi ako z ľudovej veselice. Sovietska ponorka sa nedávno prehupla do druhej polovice prezidentského obdobia. V zahraničných vodách stále napreduje hlbšie do domovského prístavu a na domácej scéne zachováva kurz najľudovejšia plytčina. Vďaka čomu je zrejme lepšie hovoriť o štvrtine ako o polovici Zemanovho angažmá. Tým, že úspešne rezignoval z dôstojnosti prezidenta, vyšiel v ústrety voličom, ktorým sa k hlave štátu vzhliadať nechce. Naopak, radšej v nej vidia svoj vlastný obraz. Zeman v duchu svojej filozofie „lepší jelita nežli elita“ doma pláva na síce turbulentnej, no relatívne slušnej vlne popularity.
Na Slovensku (i v redakcii HN) zvykneme z rôznych príčin považovať Českú republiku za vlastný benchmark. V každom rebríčku sa pozrieme najprv na umiestnenie Bratislavy a hneď hľadáme, ako dopadla Praha. V kategórii pachuť po prvých priamych prezidentských voľbách nás Česi predbehli. Navzdory skutočnosti, že vďaka Rudolfovi Schusterovi latka nebola vysoko. Najmä pre druhú polovicu jeho pôsobenia.