Ukrajinská armáda nevie východ krajiny zbaviť separatistov, dav v centre Odesy skanduje „Rusko-Rusko!“ a v Doneckej oblasti sa do rebélie zapájajú aj malé mestečká. Zobudili sme sa snáď do novej reality, kde každý, kto vie po rusky narátať do päť, sa chce stať súčasťou Matky Rusi? Obávam sa, že žiadne veľké prekvapenie sa nekoná. To, čo vidíme, nie je nič iné ako vojna podľa KGB (v súčasnosti FSB). Rozoberme si niekoľko jej základných frontov.
Ruské špeciálne sily. Kvôli deravosti hraníc (napríklad opustené bane v luhanskej oblasti) môžu na územie Ukrajiny voľne prenikať príslušníci Specnazu (ruské jednotky osobitného určenia), ktorí k sebe priberajú miestnych separatistov a vykonávajú diverzné aktivity. Aby neboli priamo na očiach, väčšinou sedia v ústraní na riadiacich pozíciach. Preto ich na kontrolných stanovištiach ani barikádach nenájdete. Na druhej strane však ťažko uveriť, že by separatisti konali nekoordinovane. „Náhodou“ doma v garáži namiesto lopaty našli granátomet a „náhodou“ sa to celé nezačalo mierumilovným protestom na námestí v Donecku, ale vojenským obsadením strategických bodov. Netreba pochybovať o tom, že by proruský sentiment na východe Ukrajiny nemal svoj reálny základ, avšak jeho súčasná násilná podoba nevznikla spontánne. Je výsledkom „moskovského katalyzátora“.
Zastrašovanie. Na Majdane v Kyjeve si okoloidúci pripomínajú viac ako 110 obetí, ktoré zahynuli pri februárových stretoch s políciou. Avšak viac ako dvakrát toľko je ľudí, ktorí počas tohto obdobia zmizli a doteraz neboli nájdení. Tento scenár, typický pre tajné služby, sa opakuje aj teraz na východe krajiny. Zopár obetí sa našlo, veľké množstvo ľudí je však stále nezvestných. Novinári, občianski aktivisti, nepohodlní. Cieľ je zrejmý: odstrašiť iných, aby nahlas vystupovali proti separatistom. A zjavne to funguje – napriek tomu, že podľa prieskumov je v Donbase za pripojenie k Rusku iba niečo medzi 10-30% obyvateľstva, ich hlas je takmer jediný, ktorý sa odtiaľ k nám dostáva.
Tajná služba. Ukrajinská armáda už pred časom priznala, že žiadna z jej doktrín nepočítala s tým, že by útok mohol prísť z východu. To malo za následok, že až donedávna boli vzťahy medzi ruskými a ukrajinskými ozbrojenými zložkami viac ako priateľské. Vďaka množstvu informátorov vedia Rusi o každom kroku ukrajinskej armády už vopred a nemajú taktiež problém čítať si ich šifrované depeše. Fungujúca sieť spolupracovníkov má sčasti na svedomí aj príliš mierne zákroky silových zložiek voči separatistom. V dôsledku toho sa ešte zväčšuje dojem, že separatizmus má masovú podporu aj medzi zložkami štátu.
Dezinformačná vojna. Moskva veľmi rýchlo pochopila, že verejná mienka je kľúčom k úspechu. Preto medzi prvými cieľmi separatistov boli vysielače, po ktorých obsadení došlo k vypnutiu ukrajinských kanálov. Kremeľskú propagandu možno vidieť aj na posudzovaní udalostí, kde Moskva zo zásady hodnotí udalosti o 180 stupňov naopak ako ktoroľvek iný z medzinárodného spoločenstva. Cieľom je na jednej strane zvyšovať hystériu na separatistickom území, na druhej strane však aj relativizovať celú situáciu. Aj vy ste sa už určite stretli s vnútornou otázkou: „Šíria sa také protichodné informácie, komu vlastne môžem dôverovať?“
Čo z toho celého vyplýva? Pred pár mesiacmi bolo nepredstaviteľné, že by sa Ukrajina mohla dostať na pokraj občianskej vojny. Napriek rozdielom voči sebe rusky a ukrajinsky hovoriaci Ukrajinci necítili nevraživosť. Teraz sa však v dôsledku „moskovského katalyzátora“ rozdiely medzi nimi zväčšujú. Preto sa už v súčasnosti nedá vylúčiť ani tento krajný scenár. Ak by sa tak však stalo, určite nie bez požehnania a výdatnej pomoci Moskvy.