Je možné, že 17. novembra sa dozvieme jednu malú dobrú správu. Milan Kňažko sa chystá oznámiť, že bude kandidovať v prezidentských voľbách.
Ak sa Kňažko naozaj rozhýbe, bude to príjemné prekvapenie. Hlavne pre pravicového voliča.
Kňažko sympatickým spôsobom stelesňuje presne to, čo tu roky chýba – duch Novembra. A zabudnutú vieru, že nad hrubou politikou ,,strany“ občas môžu zvíťaziť staré naivné ideály a obyčajná slušnosť. Dokonca aj bez podpory tých, ktorí držia moc.
Kňažkovi sa určite bude vyčítať, že je už roky mimo, nikoho nezaujíma a nemá širšiu politickú podporu. Dobre. V poriadku. Tak si skúsme povedať, kto tu nie je mimo. Prispatý Hrušovský? Nudný Kiska? Egocentrik Procházka? Nikto. Alebo... Kto z nich má dnes širšiu politickú podporu? A keby aj, koho z nás dnes zaujíma, čo povie k voľbám nejaký Janko Figeľ? (To je ten neviditeľný a nemý muž z KDH, keby ste si nevedeli spomenúť, kde práve hibernuje).
Ak je dnes niekto aspoň trochu zaujímavý, tak sú to tí, ktorí útočia zboku. Prvým je Ján Čarnogurský. Pred Novembrom nepriateľ komunistického imperializmu. Po Novembri nepriateľ liberálneho imperializmu. Večný rebel. Druhým môže byť Milan Kňažko. Muž, ktorý si celý život užíval to, čo hlásal – slobodu. Najskôr sa s úsmevom, bez strachu postavil proti komunistom, potom proti Mečiarovi. A nakoniec bez stresu vycúval z politiky – aby v nej neskysol. Ako jeho upotení súdruhovia z SDKÚ...
Mimochodom, po českých voľbách môžeme povedať, že piráti ako Čarnogurský či Kňažko sú vlastne vo výhode. Oproti straníckym dinosaurom, ktorí nám tu tak trochu vyhoreli.
A keď nebudeme leniví, to isté si povieme aj po slovenských voľbách. Pre začiatok tých prezidentských. Bolo by celkom spravodlivé, keby z nich Fico vyšiel... Prekvapený.