Pravicové internety v tom majú jasno: ak si má Béla Bugár vybrať medzi údržbárskou vládou Smeru alebo reformnou, hoci kostrbatou, pravicou s Richardom Sulíkom na čele, musí prehltnúť horkú pilulku. A v štátnom záujme akceptovať Sulíka ako premiéra, potriasť ruku s Andrejom Dankom, zmieriť sa s ansámblom Borisa Kollára a preklenúť animozitu voči Igorovi Matovičovi. Odložme teraz bokom, že takýto epický superzlepenec sa skončí boľavou haváriou.
Predovšetkým sa zabudlo na SNS, ktorá je pre koalíciu kľúčová.
Ako sme však v utorok videli, Danko delikátnosť svojho položenia chápe. Áno, je v lukratívnej situácii. Kým SaS trvá na mantre „s Ficom nikdy“, bez SNS koalícia nevznikne, a preto si môže diktovať podmienky. Na druhej strane, ľavá aj pravá alternatíva od neho žiadajú veľké kompromisy – a spolupráca s Mostom (Maďari!) je len ich časť. Netreba pochybovať, že voličstvo SNS a Mariana Kotlebu sa prekrýva, pričom v sobotu padli zábrany voliť autentickú hnedú.
Čo by sa dialo, keby sa Danko spojil so Smerom, voči ktorému sa Slováci vo voľbách vyhranili? A čo spolupráca s pravicou, ktorá reprezentuje všetko, čím jeho voliči opovrhujú? Sulík je predsa v ich očiach propagátor drog a homosexuality, Matovič je šašo a všetci sú privatizéri.
Zatiaľ si teda Danko zvolil taktické vyčkávanie a zvyšovanie svojej ceny. Napokon sa však bude musieť rozhodnúť, či vymení časť preferencií za vznik vôbec nejakej vlády s (aspoň tichou) podporou v parlamente. Alternatíva je, že zariskuje a bude sa držať mimo. Čo bude skôr či neskôr znamenať, že systém imploduje a prídu predčasné voľby, v ktorých ho ľudáci môžu vymazať. Údel hodný štátnika. Mimochodom, zatiaľ ho zvláda.