No kto by to bol povedal?! Stalo sa šokujúce – Andrej Danko po sneme oznámil, že jeho SNS nechce byť súčasťou slušnej, stabilnej, reformnej pravicovej vlády (© Richard Sulík). Inými slovami, odmieta vliezť do koaličného cirkusu so Sulíkom, Matovičom, Lipšicom, Procházkom, Bugárom a Kollárom. Samozrejme, pravicové internety reagujú primerane podráždene. V stručnom podaní znie ich naratív asi takto: Danko sa spreneveril predvolebným sľubom a ustúpil tlaku mecenášov, aby udržal podiel Smeru na moci a zaručil pokračovanie oligarchicko-korupčného systému. Zradca!
No, už by sme sa mohli upokojiť. Dankov krok je v prvom rade prejavom pudu politickej sebazáchovy. Vstúpiť do uvedenej koalície by znamenalo rovno odovzdať percentá Smeru a kotlebovcom. A vzhľadom na zloženie pravicového ansámblu by SNS z parlamentu nevypadla o štyri roky, ale o rok a pol. Pravičiarom by to azda neprekážalo, ale, aké šokujúce!, Danko zastupuje predovšetkým svoju stranu, funkcionárov a voličov. Keď Sulíkovi vyčítali nedostatok solidarity s Gréckom či utečencami, legitímne namietal, že zastupuje v prvom rade záujmy svojich voličov, ktorí sú preňho najvyšším arbitrom. To isté teraz platí pre SNS. Dobré ráno.
Vôbec, je priam fascinujúce sledovať, ako sa z SNS počas niekoľkých dní stala v očiach sulíkovcov kovaná pravicová strana. Ešte pred dvoma týždňami by nikto o účasti SNS v uvedenej konštelácii neuvažoval. Keď prijateľnosť národniarov okrajovo zmienil predseda KDH Ján Figeľ, zaliala ho lavína kritiky (áno, aj od Matoviča, napríklad). SNS predsa bola vnímaná ako logický partner Smeru, navyše s ktovieakým financovaním a pozadím. Sulík azda nezabudol, ako sa Dankovi v predvolebnej debate vysmieval, že verklíkuje „nabrífované“ heslá. A teraz je čudné, keď sa SNS čitateľne zariadi podľa slovenských politických siločiar, tak, ako by sa od nej vždy čakalo?
Aby sme Danka lepšie chápali, nie je na škodu aspoň na sekundu sa pokúsiť vcítiť do kože voliča SNS. Povedzme, že s Mostom by sa ešte zmieril, napokon, stretol by sa s ním v pravej aj ľavej vláde. Vstúpiť však popri tom do vlády so stranami s programom dekriminalizácie marihuany a registrovaných partnerstiev (SaS), založených na živelnom protiestablišmentovom sentimente (OĽaNO), či s excentrickým miláčikom bulváru, ktorý sa rozhodol riešiť demografickú krízu vlastnými silami priamo v teréne (Kollár)? To by národniari ako strana nepredýchali. Áno, za výnimočných okolností možno uvažovať, že zradia mandát od svojho voliča, spáchajú harakiri a vo vyššom štátnom záujme sa spoja s nepriateľom. Nemožno to však považovať za samozrejmosť a hotovú vec.
Variant Sulíka na tróne stále nemožno škrtnúť, ale pravicová kaviareň by už mala prestať hyperventilovať a omdlievať vzrušením ako štrnástka pred prvým rande a vrátiť sa do reality. V SaS by zasa mohli odložiť pastelky, prestať kresliť najkrajší svet, a pustiť sa do umenia možného. Hovorí sa tomu politika.