Nemáme najhoršiu vládu na svete, ale máme legitímne právo žiadať tú najlepšiu. Nežijeme v najhoršom možnom svete, ale opäť – máme právo žiadať, aby sme mohli žiť v tom najlepšom. V najlepšom z možných svetov. Ale je nutné, aby sme na takúto zmenu tlačili sami.
Slovenská mentalita je v tomto smere nastavená trocha inak. Rezignácia (možno daná vyčerpanosťou spoločnosti/apatiou z toho, že k zmene nedochádza) je nám vlastnejšia ako vytváranie nejakého účinného tlaku.
Preto vidieť v týchto reáliách ľudí, ktorí sa k situácii postavia inak, je výnimočné. Dávajú nádej, že ich entuziazmus chytí ďalších. A tlak napríklad na zmenu prístupu pri nakladaní verejných zdrojov či pohľad na korupciu sa zmení.
Jeden z nich bol aj Martin Filko. Šéf Inštitútu finančnej politiky a uznávaný ekonóm. Kedysi poradca Jána Počiatka, ale aj Ivety Radičovej. Odborne aj ľudsky inšpiratívny a slušný človek. Nie, nemuseli ste s ním súhlasiť. Aj na moje pomery bol názorovo viac doľava. Kľúčová však bola jeho schopnosť diskutovať o veciach. Teda počúvať, konfrontovať názory, argumentovať. Neosobne a vecne.
Robiť to, čo v súčasnosti v spoločnosti tak chýba. Je fajn, keď sa objavia v blízkosti exekutívy. Čím vyššie, tým lepšie. Potom môžu reálne prinášať koncepty, ktoré by nás mohli nasmerovať k tomu najlepšiemu z možných svetov. To bol aj názov štúdie, ktorú Filko s ďalšími uznávanými ekonómami – Ľudovítom Ódorom a Štefanom Kissom publikovali po voľbách.
Slovensko je malá krajina a nemôže si dovoliť prichádzať o výnimočných ľudí. O jedného sme napriek tomu zrejme prišli. Preto by nebolo úplne od veci začať konečne reálne žiadať ten najlepší svet. Aby sme dostávali za peniaze hodnotu (čo bol podtitul štúdie). Ak už tu ten Filko nebude. A bude chýbať.