Na návšteve Českej republiky je americký kardinál Raymond Leo Burke. Prednáša o novej evanjelizácii, obnove cirkvi, o manželstve, rodine a prirodzenom zákone. Tém je samozrejme viac. Za pánom kardinálom už tradične putuje veľa verných i zvedavcov, pre ktorých je jeho „cappa magna“ veľkým magnetom.
„Videla som ju a myslela som si, že sa mi to už nesplní“, rozplývala sa celkom vážne jedna zo žien, organizujúca program.
Vracal som sa práve autom z fakulty, keď mi do telefónu direktívne nariadila, že pri stretnutí s ním musím pokľaknúť a pobozkať mu prsteň. Povzdychol som si v duchu, ako veľmi ma nepozná. Nakoniec, eminencia nie je predsa žiadny svätý ostatok.
Po príchode do kláštora som zašiel do reštaurácie, kde už všetci sedeli za stolom. Muž v červenom ma zaregistroval a tak sme si podali ruku na privítanie. Dáma prehltla na prázdno. On od pohľadu normálny chlap. Pil pivo, chutila mu naša pivová zmrzlina.
Len dvaja mladí kňazi zo sprievodu celý večer riešili, že musia spať v kardinálovej blízkosti. Mali smolu, že som bol za stolom ich susedom. Som síce človek trpezlivý, no blbosť nesmie byť bezhraničná. Až keď som asi po pol hodine vzájomného doťahovania sa navrhol, že im teda môžeme pripraviť dve postele do predizby spálne, ak inak nedajú, pochopili, že sú smiešni. Trvali teda aspoň na zvončeku, ktorý sme napokon eminencii priniesli. Vraj, pre každý prípad.
Som si istý, že najšťastnejší bol, keď sa aspoň na noc zbavil tých úlisných pätolízačov o kterých pri večeri s nadsázkou prehodil: „Mučia ma, veru mučia.“
Pri odchode sa so záujmom zastavil pri štamgastoch s veľkým psom. „Vyľakal som sa, že je to lev.“ „Nie, tibetská doga“ vysvetlil zainteresovane majiteľ.
Rozlúčili sme sa spolu pred izbou. Nemal problém urobiť si společné selfíčko.
V mnohých otázkach máme s pánom kardinálom na život opačný názor. No v cirkvi je dosť miesta pre nás oboch. A nielen pre nás. Spolu s Jozefom Ratzingerom, Hansom Kungom či pápežom Františkom je Raymond Leo Burke bezpochyby jej bohatstvom.
Po včerajšku som pochopil, že za veľa vecí nemôže. Akosi intuitívne mi napadla manéž. Bolek Polívka. A...
„Bláhová show, šaškové jdou, barevnou naději vytřískat z ní. Hledáme brod, uprostřed vod, my věční šaškové počmáraní. Ptám se však tebe náš osude, co bude až tady nebude? Co bude až tady nebude dojemně pitomá show?“