Koncoročné vyhodnocovanie politických víťazov a porazených roka má vo volebnom roku špeciálnu príchuť: ľuďom, ktorí jednostaj trúsia reči o zbytočnosti volieb, spoľahlivo zavrú ústa. Aj volebný rok 2016 tak bol rokom rúcania mýtov.
V KDH už azda vedia, že na prítomnosť v parlamente nestačí spínať dlane, opäť sa potvrdilo, že milióny (prípad Skoku) ani napínanie fantómových svalov (pozdravujeme povrázky zo Siete) na volebný úspech nestačia. Spoza oceána zasa prišlo posolstvo, že keď si biely heterosexuálny Američan niečo veľmi želá, Donalda Trumpa si zvolí, nech si o tom zbrojárska loby a Jozef Banáš myslia čokoľvek.
Iste, nie vždy všetko dopadne podľa želania voličov. Niekedy sa zrejmý odkaz voličov nedá vypočuť z technických príčin. To bol prípad odstavenia Smeru, lebo v tomto pokrkvanom parlamente sa vláda bez neho zložiť nedala. Ešte oveľa horšie však je, ak politici odmietajú reflektovať realitu, hoci by mohli a mali. V tomto zmysle sú v príkrom rozpore prípady Roberta Kaliňáka a Jána Počiatka. Kým Počiatek pochopil, že jeho čas vyprchal, zbalil si slivky a dávno šúcha nohami niekde v Karibiku, Kaliňák stále kazí vzduch a „chráni“.
Ibaže chráni už len seba. Ignorovaním zjavnej reality podrýva dôveru ľudí v demokratický systém a jeho samoočistné mechanizmy. Ak sa také niečo deje dlhodobo, tlak sa stupňuje do miery, že k zmene poriadku dochádza inak ako kultivovanou výmenou počas volieb. Takže, pán Kaliňák – nie, nevyšumí to. Prehrali ste, nemáte na svojom mieste čo robiť, čokoľvek prospešné by ste aj vykonali, nevyváži to škody, ktoré svojím politickým bytím denne páchate. Nič užitočnejšie ako odchod už neurobíte.