Hroziace nevoľníctvo: Pred podobnosťou socialistov a konzervatívcov varoval už Hayek

Priznajme si to, bruselskí úradníci sa tešia veľkej sile a socialisti radi míňajú peniaze, ktoré zarobil niekto iný. No bolo by chybou uveriť, že reálnou alternatívou socialistického prístupu sú konzervatívci. Než si ukážeme, v čom spočíva konzervatívna hrozba pre nielen ekonomické slobody, položme si otázku: ktorému slovenskému politikovi sa podarilo najvýraznejší woke exces? Samozrejme, odpoveď bude subjektívna, a verím, že zaujímavá. No chvíľu si na ňu počkáme. 

Varovný prst dvihol už držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu a autor známej publikácie Cesta do nevoľníctva Friedrich August von Hayek. Jeho kniha je, samozrejme, výstrahou pred socializmom, no v predslove k americkému vydaniu hodnotí aj protiprúd: „Aj keď je konzervativizmus nevyhnutným prvkom každej stabilnej spoločnosti, nie je spoločenským programom; svojimi paternalistickými, nacionalistickými a moci sa koriacimi tendenciami sa často väčšmi približuje socializmu než skutočný liberalizmus.“ Samozrejme, už vtedy zároveň upozornil, že práve v USA sa liberalizmus stal „súčasťou kamufláže ľavicových hnutí“. A preto majú mnohí skutoční liberáli sklon označovať sa v USA ako konzervatívci.

Sám sa však vyhranil aj v eseji z roku 1960 s príznačným názvom Prečo nie som konzervatívec.  Pri politickej mape je podľa neho dôležité nakresliť trojuholník. „Konzervatívci by zaberali jeden roh, socialisti ťahali k druhému a liberáli k tretiemu. Ale keďže socialisti boli dlho schopní ťahať tvrdšie, konzervatívci mali tendenciu nasledovať skôr socialistický ako liberálny smer a vo vhodných časových intervaloch si osvojili tie myšlienky, ktoré sa stali úctyhodnými vďaka radikálnej propagande.“

Ak 60 rokov staré myšlienky konfrontujeme so súčasnosťou a slovenským či stredoeurópskym prostredím, vidíme ešte výraznejšie približovanie sa socializmu a konzervativizmu. Konzervatívci z OĽaNO a Sme rodina míňajú verejné zdroje ako „naspeedovaní“ socialisti a socialista Robert Fico sa v legendárnom videu rád prihlásil k svojej birmovke a iným konzervatívnym hodnotám. Oba tábory akcentujú rovnakého nepriateľa – liberalizmus a majú silnú potrebu čo najviac zasahovať do života iných v mene vlastnej ideológie. A spája ich obdiv k iliberálnemu autoritárskemu štátu, ktorý sa podaril v Maďarsku vybudovať Viktorovi Orbánovi. Tu treba objektívne pripomenúť, že konzervativizmus alternatívny k Orbánovi ponúka nový český premiér Petr Fiala, ku ktorému sa ešte vrátime.

Konzervatívcov a socialistov na Slovensku rozdeľuje boj proti korupcii, no fakt, že v Starej Bystrici na oslavách zvrchovanosti mali spoločne debatovať Ľuboš Blaha zo Smeru a György Gyimesi z OĽaNO, jasne ukazuje, že stena je tenšia, ako si myslíme. No tiež je pravda, že Gyimesimu nakoniec materské hnutie účasť zatrhlo.

Oba tábory však často spája snaha po vyššom zdanení úspešných, akoby mať úspech bolo niečo zlé. No práve toto si všimol už Hayek: „Vo svojom úsilí zdiskreditovať slobodné podnikanie mnohí konzervatívni lídri súperili so socialistami.“