Kreslo predsedu parlamentu patrí strane Hlas. Tak sa píše v koaličnej zmluve. Ten šéf parlamentu, pre ktorého sa písala, je už dnes prezidentom, ale zmluva nehovorí, ako v takomto prípade postupovať. Preto je dnes de iure a de facto šéfom parlamentu Peter Žiga, ktorý je „normálne“ iba podpredsedom.
Táto motanica je aj nie je zložitá. Zložitou by nebola, keby sa išlo podľa zmluvy. Vtedy by sa predsedom parlamentu rýchlo a jednoducho stal Richard Raši z Hlasu. Lenže zložitou je, pretože aktuálna koaličná zmluva tak úplne neplatí. SNS aj Smer si myslia, že po zvolení Pellegriniho za prezidenta by sa predsedom parlamentu mal stať predseda SNS Danko. A ten sa ním nemôže stať inak ako na úkor strany Hlas predsedu Matúša Šutaja Eštoka. Tak to vyplýva zo zmluvy.
Záver je prostý. Danko sa nemôže stať predsedom parlamentu bez toho, aby sa zmenila koaličná zmluva tak, aby v nej bolo napísané, že kreslo šéfa parlamentu patrí SNS, či iné zmeny. Teoreticky by to nemal byť problém. Konštrukcia koaličnej zmluvy je jednoduchá. Je to vlastne iba písomné zhrnutie dohody partnerov, ktorí sa tam podpíšu. Zároveň je aj veľmi krehká, pretože platí, iba ak podpísaní partneri robia to, k čomu sa podpismi zaviazali. A keď to robiť prestanú, zmluva nemá opatrenia na uskutočnenie nápravy. Skončí sa.
Koaliční politici otvárajú koaličné zmluvy iba veľmi neradi. Dohadujú sa totiž vždy v akomsi povolebnom tranze, keď dve, tri, alebo dokonca ešte viac strán dospeje k dohode, že chcú a môžu vládnuť krajine. Podpis je demonštrácia jednoty, ktorá sa podpismi nezačína, ale končí. Koaliční partneri nikdy nie sú úplne jednotní.
Preto nová vláda predstupuje pred parlament s programovým vyhlásením a dá si ho schváliť. Je to kvalitatívne vyšší stupeň vyjadrenia ochoty spoločne vládnuť, a na rozdiel od koaličnej zmluvy aj opisuje, na čom sa partneri dohodli. Je to praktický nástroj vládnutia, zatiaľ čo koaličná zmluva mu dáva iba akýsi teoretický základ. Lenže v realite je jadrom ona. Preto existuje koaličná rada. Teoreticky by pri dodržiavaní programového vyhlásenia vlády ani nemusela byť (ani nemá oporu v zákone), ale nikdy to tak nie je. A rokovania koaličnej rady sú skoro vždy dôležitejšie ako rokovania samotnej vlády.
Strany dnes na koaličných radách hrajú poker o kreslo predsedu parlamentu. Každý z lídrov má nejaké karty, ale nikto nezahrá o bank (o existenciu koalície ako takej).
Zatiaľ sa uplatňuje naťahovanie času. Je to najbezpečnejší spôsob, ako udržať hru. Taký Danko napríklad naposledy povedal – nechajme to teraz tak. O mesiac to môže zopakovať, ale líder koalície Fico ho predbehol. Načrtol, že buď bude predsedom parlamentu Danko, alebo bude zastupujúcim predsedom parlamentu až do konca Žiga. V praxi to znamená, že hráči si karty ponechajú a budú vyčkávať. A Raši bude ďalšie tri roky (ako sám s úsmevom povedal) „na čakačke“.
Nebude to síce dobre vyzerať a opozícia bude mať o jednu výživnú tému navyše, ale prakticky sa nestane takmer nič. To však neznamená, že to je obdivuhodný stav. Nie, nie je. Parlament a nakoniec aj celá krajina má mať riadneho predsedu. Je to predsa druhý najvyšší ústavný činiteľ.
Autor je externým spolupracovníkom HN.