Keď sa povie „hyperinflácia“, väčšina ľudí si predstaví vzdialenú minulosť 20. či 40. rokov predchádzajúceho storočia, alebo vzdialené krajiny ako Zimbabwe či Venezuelu. Jednoducho iný svet, ktorý sa nás netýka.
Podobný príbeh sa rozvíja opäť, ale tentoraz oveľa bližšie. V posledných dvoch dekádach bolo Tureckou jednou z hlavných hviezd vychádzajúcich ekonomík. Bežný bol rast HDP osem až 11 percent ročne, krajina pod vedením ambiciózneho Erdogana expandovala ekonomicky, vojensky, v zahraničnej politike, ale napríklad aj na športovom poli. Dnes je Turecko 20. najväčšou ekonomikou sveta, tesne za Saudskou Arábiou. Je členom Európskej colnej únie a jeho najvýznamnejším obchodným partnerom je Nemecko.
Turecký menový systém si zažil divoké 80. a 90. roky, keď cenová inflácia dosahovala 50 – 100 percent ročne. S prelomom milénia sa však výrazne stabilizovala – až do nedávna. V rokoch 2018 – 2019 krajina prešla menovou krízou, ktorá priniesla 25 percent cenovú infláciu. Po pármesačnom upokojení situácia vyzerá opäť zle a postupne čoraz horšie. Cenová inflácia je späť v 20-percentnom teritóriu a z týždňa na týždeň sa zhoršuje.
Samotné čísla nie sú to hlavné, čo spôsobuje obavy. Je za nimi tvrdohlavá politika prezidenta Erdogana, ktorý sa stal myšlienkovým zajatcom relatívne okrajovej ekonomickej teórie neo-Fischerizmu. Empiricky preleštená, 100 rokov stará teória ekonóma Irvinga Fischera hlása, že zníženie úrokových sadzieb centrálnou bankou infláciu zníži, a nie zvýši, ako hlása štandardná teória. A tak turecká centrálna banka (oficiálne nezávislá, ale neoficiálne pod Erdoganovou kontrolou) napriek rozbehnutej inflácii od septembra znížila úrokové miery o štyri percentuálne body.
Akademická debata o neo-Fischerizme bokom, reálna aplikácia tejto teórie v Turecku zúfalo zlyháva. Napriek opticky slušnému rastu HDP sa v krajine pomaly rozpadáva cenový mechanizmus a s ním aj ekonomika. S prudko rastúcimi cenami potravín a iných základných tovarov sa v krajine začínajú šíriť protesty.
Turecko nám musí byť varovaním. Menový systém znesie veľa populistického zneužívania, ale keď raz jeho hrádza praskne, môže to znamenať rýchlu ekonomickú katastrofu. Predísť sa jej dá len šliapnutím na monetárnu brzdu. Lenže súčasné slovenské päť- až šesťmiliardové deficity si môžeme dovoliť len vďaka tomu, že ECB novými peniazmi vysaje z trhu všetky štátne dlhopisy, ktoré na ňom pristanú. Tento luxus sa môže skončiť skôr, ako sa nazdáme. Ktorý slovenský politik je dnes pripravený škrtnúť v rozpočte zopár miliárd eur, aby zabránil kolapsu verejných financií?