Náčelník Lesoochranárskeho zoskupenia VLK Juraj Lukáč je svojsky zaujímavý, ale inak príjemný, oduševnený a určite aj odvážny a čestný muž. O svoju vec sa statočne bije už desiatky rokov.
Vo väčšine prípadov sa nezhodneme (sú to dva odlišné svety), ale náčelník Vlkov ukázal jednu vynikajúcu vlastnosť – nezľakol sa diskusie a riadne sme si to pred kamerou rozdali. A z batérie odlišných názorov sa zrazu prekvapivo vynoril príklad (zásadný), kde sme dospeli ku pevnej zhode.
Túto vzácnu zhodu „zlého biznismana“ z cestovného ruchu s kovaným ochranárom popíšem bližšie. Veľa totiž vypovedá o tom, koľko zbytočnej energie, emócií a vášní už dlhé roky míňame na mlátenie prázdnej slamy.
Takže. Juraj Lukáč aj Igor Rattaj sa zhodujú v názore, že diskusia o ochrane tých častí národných parkov, ktoré sú už dávno urbanizované, je nezmysel. A to z jediného dôvodu. Na týchto miestach skrátka národný park už dávno nie.
Pokiaľ teda za národný park nebudeme považovať aj miesta, kde stoja hotely, činžiaky, lanovky, parkoviská, benzínové pumpy, vedú tadiaľ cesty, koľaje, elektrické a plynové vedenia, kanalizácia .... a tak ďalej.
Typicky môžeme hovoriť napríklad o meste Vysoké Tatry, alebo často pertraktovanej Demänovskej doline. Ochrana týchto lokalít je totiž lákavým terčom iných „ochranárov“, ktorí do boja za ich záchranu často nadchnú tisíce ľudí (petície), ktorí sú následne sklamaní, pretože ich snaha nikam nevedie.
Juraj Lukáč v tom má jasno. Úplne na rovinu mi povedal, že tieto miesta buď nebudú tým čím sú dnes (rozumej zaniknú), a potom sa môžu stať súčasťou národných parkov. Alebo zostanú tak ako sú, a potom súčasťou národných parkov byť nemôžu. Táto jednoduchá logika síce neberie do úvahy viacero praktických detailov, ale jej jadro je presné. Opiera sa totiž o zdravý rozum.
Ja ku tomu dodávam praktické poznatky z praxe. Holým faktom zostáva, že pokiaľ berieme naše dva národné parky TANAP a NAPANT ako národné parky, tak musíme vedieť, že územia na ktorých prebieha cestovný ruch (najmä turistika a lyžovačka), zaberajú v priemere niečo medzi jedným a dvoma percentami z celkovej výmery TANAP a NAPANT. Vzniká tak logická otázka – nemalo by zmysel tieto územia z národných parkov vyčleniť?
Na čo sa to hráme keď vášnivo diskutujeme napríklad o parkovisku na Štrbskom Plese? Na národný park? Ešte aj tá nešťastná vyhliadková veža na Štrbskom Plese, ktorá mnohým kole oči, leží vraj na „odprírodnenom“ území. Môže byť národný park na odprírodnenom území? Môže byť odprírodnené územie v národnom parku? To jednoducho rozum neberie.
Keby sme všetci začali používať túto jednoduchú logiku, mohli by sme sa konečne dostať v diskusiách do polohy, po ktorej volám už dlhé roky. Jej jadrom je hľadanie optimálneho spôsobu, akým skĺbiť cestovný ruch so skutočnou ochranou prírody.
Cesta nevedie cez petície, ktoré budú zas a znova žiadať o zastavenie nezastaviteľného a nikdy nič nevyriešia. Nie. Cesta vedie cez ustanovenie zdravých a udržateľných pravidiel, ktorými sa spomínané dve (ale aj mnohé iné) brány do národných parkov, budú musieť riadiť.
Apropo – brána do národného parku. To je pojem, ktorý by sa mal v prípade urbanizovaných území na územiach národných parkov používať. Vystihuje obsah. Či už mesto Vysoké Tatry a jeho osady, alebo Demänovská dolina sú totiž skutočnými bránami do TANAP a NAPANT.
Sú to miesta, kde prichádzajú každoročne státisíce ľudí za turistikou, alebo lyžovačkou. A mnohí z nich (najmä v lete) chcú ísť do národného parku a chcú si ho užiť. Musia však niekde bývať, niekde jesť a ich deti sa musia mať možnosť niekde hrať. Pokiaľ tam strávia týždňovú dovolenku, chcú sa niekde aj zabaviť. A tak ďalej a tak ďalej.
Záver? Stanovme si jasné, udržateľné a zmysel dávajúce pravidlá pre „brány“ do národných parkov. A potom ich nekompromisne vynucujme a dodržiavajme. Aby sa nestávalo že napríklad Štátna ochrana prírody povolí výstavbu proti ktorej sa následne zdvihne megapetícia. Alebo aby sa nestávalo, že štát, ktorý je prevádzkovateľom Demänovskej jaskyne nemá parkovisko pre návštevníkov.
A ušetrenú energiu, čas a peniaze následne venujme skutočnej ochrane skutočných národných parkov. Pre začiatok stačí konečne prijať zonáciu. Jej prijatiu nič nebráni, obrovským spôsobom všetkým pomôže a najmä – konečne stanoví pravidlá, ktoré následne všetci budú musieť dodržiavať.
Autor je predseda predstavenstva spoločnosti TMR.