Voľby v Grécku sú na programe už tento víkend. Do Európy v plnej paráde priniesli otrasy, nie nepodobné tým z rokov 2010 a 2012. Zabudnime na začiatok na Syrizu, pravicu, Merkelovú aj všetko naokolo a pozrime sa na fakty.
Grécko od roku 2010„zbankrotovalo“ trikrát. V roku 2010 dostalo bilaterálne pôžičky od členských štátov (bez Slovenska) a z MMF. Začiatkom roka 2012 sa tento program predčasne zastavil, odpísalo sa takmer 70 percent hodnoty súkromne držaných dlhopisov a spustil sa nový program pod dočasným eurovalom. Už koncom novembra toho istého roka sa pristúpilo k redukcii úrokov, predĺženiu splatnosti a odkladu úrokových platieb.
Dnes je dlh Grécka okolo 175 percent HDP (320 miliárd eur, teda asi 18-násobok slovenského štátneho rozpočtu). Na prvý pohľad katastrofa. Na druhý to je trošku ružovejšie. Priemerný úrok na tento dlh je extrémne nízky, keďže dve tretiny dlhu sú v rukách eurovalu so smiešnym (0,5-až 1,5-percentným) úrokom, ktorý je navyše na 10 rokov odložený. Z toho 10 percent má MMF,10 ECB a 15 percent súkromní investori.
Zvládnuteľný dlh
Napriek gigantickému dlhu tak Grécko dáva na úroky len 3,5 percenta HDP ročne. Na porovnanie, v roku 1998 to bolo až 7,4 percenta. V roku 2014 krajina dosiahla pomerne slušný primárny prebytok (rozpočtové saldo bez nákladov na úroky), úroky na dlhopisoch klesli niekam na 5,5 percenta a dokázala si otestovať predaj dlhopisov na trhu so slušným záujmom. Verejný dlh je navyše veľmi natiahnutý, pri pôžičkách z eurovalu až na 31 rokov, čo eliminuje nutnosť veľkých refinancovaní. Vďaka (nedobrovoľne) veľmi nízkemu súkromnému zadlženiu je kombinovaný dlh Grécka v rámci EÚ podpriemerný. Podľa dát z roku 2012 zhruba 240 percent HDP, pričom Írsko malo 500 percent a Španielsko 350 percent. Vďaka prepadu importu sa bežný účet začal motať niekde okolo nuly až mierneho plusu, čo znižuje závislosť od externého financovania. Ak by sa ešte viac predĺžila splatnosť dlhu a ešte viac znížili úroky, Grécko by relatívne pohodlne mohlo splácať aj takýto veľmi vysoký dlh.
Ružové okuliare
A teraz ružové okuliare dolu. Predstavte si, že susedovi požičiate 1000 eur s tým, že vám ich vráti o mesiac, aj s fľašou kubánskeho rumu. Po pár dňoch vám oznámi, že vám tú tisícku vráti až o pol roka, s fľašou tuzemáku. Uplynie pár týždňov a sused vám povie, že tisícku vám vráti až o dva roky. Bez rumu.
Áno, je to tichý bankrot, pri ktorom veritelia trpia pomaly, ale trvalo dávkované straty. Takýto vývoj je snom Trojky, aj „štandardných“ gréckych politikov.
Koniec roka 2014, keď úroky na gréckych dlhopisoch vyleteli až niekam na 10 percent, ukázali v tomto sne závažné trhliny. Predpokladá totiž, že Grécko dokáže menšie diery vo financovaní pokryť predajom dlhu na trhu. Že v krajine bude aspoň ako taký hospodársky rast. Že vláda udrží primárny prebytok.
Venezuela v Európe
A zrazu Tsipras. Jeho ekonomický „program“ – minimálna mzda takmer na úrovni súčasnej priemernej, zvýšenie dôchodkov, potraviny a iné produkty zdarma pre „potrebných“ – je vytvorením katastrofy rozmerov Venezuely priamo v eurozóne.
Tvrdý konflikt s Trojkou je nevyhnutný. Môže to rozťať jednostranným odmietnutím dlhu, vystúpením z eurozóny, rekapitalizovaním bánk (ktoré prežívajú len vďaka ECB), novou drachmou a roztočením inflačného kolotoča. Slovensko by tak muselo zatiahnuť niečo vyše miliardy, ktorou garantuje grécky dlh v dočasnom eurovale.
Alebo Syriza nevyhrá a pôjde sa podľa starého plánu tichého bankrotu. Ten je bolestivý sám osebe a to sme nespomínali portugalských, španielskych či írskych susedov, ktorí určite budú tiež chcieť zjemnenie podmienok.
Komu má teda slovenský daňovník cez víkend držať palce? Nech si vyberie podľa toho, či má radšej katastrofickú šou s výbuchmi a krikom, alebo pomalé, ťaživé grécke tragédie. Nanešťastie, jedno ešte nutne nevylučuje druhé.