Slovensko zhruba pred rokom získalo unikátne prvenstvo. Zrušilo rovnú daň. Už od samého začiatku mala svojich ideologických odporcov, no osudnou sa jej stala až celkom pragmatická snaha naplniť štátnu kasu v čase zosekávania deficitov. V čase, keď opäť zápasíme so slabým rastom ekonomiky, s vysokou nezamestnanosťou a daňovými únikmi, však nezaškodí pozrieť sa po recepte na krízu ani do nedávnej minulosti. Napríklad o desať rokov.
Lepší výber
K prvému januáru 2004 spustila vtedajšia vláda Mikuláša Dzurindu napriek silnej domácej aj zahraničnej kritike rozsiahlu daňovú reformu. Dovtedajších deväť rôznych sadzieb dane z príjmu fyzických osôb, tri sadzby dane z príjmu právnických osôb a dve sadzby dane z pridanej hodnoty nahradila jednotná 19-percentná sadzba. Dane z darovania, dedičstva, predaja nehnuteľnosti boli spolu s daňou z dividend zrušené úplne. Výsledkom bol pomerne jednoduchý a prehľadný daňový systém. V kontexte nedávneho znovuzavedenia „spravodlivejšej“ a „solidárnejšej“ progresívnej dane je zaujímavá informácia, že jedným z prvých pozorovaných pozitív zavedenia rovnej dane bolo výrazné zníženie miery daňových únikov. Počet daňových subjektov, ktoré podali daňové priznanie, vzrástol hneď v roku 2004 o 14,6 percenta.
Neznamená to však, že rovná daň bola o čosi spravodlivejšia. Nič také ako spravodlivá daň neexistuje. Daň z príjmu bude z pohľadu platcu dane vždy istým spôsobom len trestom za prácu alebo úspešné podnikanie. Najmä, ak za odvedenú časť výplaty či zisku nevidí aj adekvátne protislužby. Bez ohľadu na ideologický prístup však faktom ostáva, že spolu s klesajúcou daňovou záťažou zvyčajne rastie aj ochota ľudí i podnikateľov dane platiť. Progresívnou daňovou sadzbou vláda dosiahla len to, že jej daňové výnosy, aspoň teoreticky, rastú rýchlejšie ako príjmy daňových poplatníkov. Ako sa ukázalo, rýchlejšie rastie aj motivácia tieto príjmy všemožne optimalizovať.
Vráťme sa však do roku 2004. Aby bola zachovaná rozpočtová neutralita, všetky vtedajšie daňové škrty boli vykompenzované kombináciou zvýšenia nepriamych daní, elimináciou väčšiny daňových výnimiek a tiež nemalých úspor na výdavkovej strane rozpočtu. Miera štátneho prerodzeľovania zdrojov v ekonomike vďaka tomu medzi rokmi 2002 až 2006 klesla z pôvodných 46,1 percenta na 36,5 percenta ročného výkonu našej ekonomiky. Príjmy štátneho rozpočtu v tomto období pritom klesali pomalšie z 36,8 percenta na 33,3 percenta hrubého domáceho produktu.
Naše prvenstvo
V nasledujúcich rokoch 2006 a 2007 zaznamenala slovenská ekonomika rekordné rasty na úrovniach 8,5 a 10,4 percenta, kôre boli sprevádzané aj výrazným poklesom nezamestnanosti. Nevieme celkom presne vyčísliť, do akej miery vďačíme za tento úspech rovnej dani a do akej miery ďalším reformám či vstupu do Európskej únie. Prvá analýza ministerstva financií z roku 2005 odhadovala, že rovná daň prispela
k zrýchleniu rastu ekonomiky o 0,5 percenta už v samotnom reformnom roku.
Slovensko nebolo prvou krajinou, ktorá zaviedla rovnú daň, nezaviedli sme ju v najčistejšej podobe a nemali sme ani najnižšiu sadzbu.
Túto myšlienku sme však ako prví priniesli na pôdu Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj a neskôr aj eurozóny. Argumenty kritikov, ktorí tvrdili, že zavedenie rovnej dane patrí k reformám typickým len pre rozvojové krajiny, tak dostali silnú ranu. Zavedenie rovnej dane sa napriek neustálej paľbe kritiky ukázalo ako jedna z najúspešnejších slovenských reforiem. Zároveň sme sa stali príkladom, že rovnú daň je možné zaviesť v relatívne čistej podobe aj v krajine s rozsiahlym sociálnym systémom.
Tomáš Púchly, analytik HN