Parlamenty sú fragmentované, k moci sa dostávajú menšinové vlády, koalície tvoria niekdajší trpkí rivali a politici uzatvárajú zložité dohody s cieľom udržať protisystémové hnutia mimo štátnych úradov. Vitajte na novej scéne európskej demokracie!
Vnútorné rozpory narúšajú krvopotne vytvorené koalície – ako napríklad vo Fínsku. Štruktúry etablovaných strán sa rozkladajú a vlády tak strácajú kontrolu nad zákonodarným zborom – ako napríklad v Taliansku. Silnejúce radikálne pravicové a radikálne ľavicové strany prichádzajú s protisystémovými témami – stavajú sa proti EÚ, euru, migrantom, islamu či proti kapitalizmu – a tým erodujú politiku konsenzu, ktorá prispela k stabilite v povojnovej Európe.
Napríklad švédska menšinová vláda sociálnych demokratov sa dostala do problémov po tom, ako padla jej dohoda so stredopravou opozíciou o štátnom rozpočte. Táto dohoda bola nutná kvôli tomu, že rovnováhu síl po vlaňajších voľbách drží v rukách tamojšia populistická antimigračná strana Švédski demokrati. V Portugalsku je zložité už samotné vytvorenie vlády. Po nedávnych voľbách totiž vládna stredopravá koalícia stratila väčšinu. Jedna z alternatív – koalícia štandardných socialistov s radikálnymi ľavičiarmi a tvrdými antieurópskymi komunistami – by bola veľmi nezvyčajná. Stredopravá koalícia by však nemusela vydržať celé štyri roky.
Kvôli takejto nemohúcnosti majú vlády problém presadiť reformy, ktoré majú odlepiť európsku ekonomiku od dna. Alebo sa podieľať na formulovaní súvislej reakcie na celoeurópske výzvy – napríklad migračnú krízu. Niektoré vlády eurozóny sa cítia príliš ohrozené na to, aby presadzovali hlbšiu fiškálnu, ekonomickú a politickú integráciu – krok, ktorý mnohí považujú za kľúčový pre dlhodobé prežitie menového bloku. Naprieč EÚ je systém politických strán najmenej stabilný od konca studenej vojny. Nepredvídateľnosť sa zvýšila po vypuknutí finančnej krízy v roku 2008, keď voliči tvrdo potrestali vtedajšie vládnuce strany. Podľa prieskumu Európskej komisie sa dnes stali hlavnou obavou európskych občanov migranti – a prekonali tak aj obavy o ekonomickú situáciu, zamestnanosť a verejné financie.
V tomto novom, neznámom prostredí už voľby nie sú súťažou medzi najväčšou stredopravou a najväčšou stredoľavou stranou. Voliči dnes majú na srdci viac ako pracovné miesta a ekonomický rast. S výnimkou májového víťazstva britských konzervatívcov už dnes z volieb nezvyknú vzísť absolútne parlamentné väčšiny. Ďalším príkladom môže byť Španielsko po decembrových voľbách. Politický a volebný systém, ktorý tu funguje od 70. rokov, zvyčajne prináša vládu jedinej strany. No tentoraz sa sily zdajú dôkladne fragmentované.
Koaličné vlády sú v Európe dlhodobo normou. Zhruba len osmina všetkých vlád v západnej Európe od roku 1945 bola tvorená jedinou stranou, ktorá získala v parlamente absolútnu väčšinu. Dnes je to inak. V jedných voľbách za druhými získavajú kedysi dominantné strany čoraz menej hlasov. Nový typ koalícií a menšinových vlád je preto nevyhnutný. No úlohu vládnuť to nijako neuľahčuje.