Kľúčová otázka po referende znie: o čom vlastne Gréci rozhodli? Odpoveď: o ničom. Správy a komentáre o „definitívnom konci“ sú trochu predčasné.
Nie, Gréci nerozhodli o tom, že odmietajú dohodu s eurozónou. Či dokonca o tom, že sa vracajú k drachme. Naopak, takmer všetci Gréci – vrátane Tsiprasa – opakujú, že chcú dohodu a euro.,, Len“ sa vzbúrili proti podmienkam, za akých je eurozóna ochotná podporiť dohodu. Čo si odporuje. Jednoducho: národné referendum nemôže rozhodovať o tom, ako sa majú správať nadnárodní veritelia.
Preto môže mať „rozhodovanie“ Grékov nulové účinky. Vo všetkých troch významoch referenda – právnom, vecnom aj politickom.
Právne aj vecne bolo referendum bezpredmetné. Autor referendovej otázky – grécky premiér Tsipras – otvorene priznal, že NIE má znamenať mandát na pokračovanie rokovaní s eurozónou. No a ten istý Tsipras krátko pred referendom eurozóne s ohnutým chrbtom podpísal, že prijme takmer všetky požiadavky veriteľov. Eurozóne stačí opäť predložiť program pre Grécko. A Tsipras poletí k rokovaciemu stolu.
Politicky je referendum a jeho výsledok, samozrejme, veľký problém. Znamená, že Gréci celkom jasne odmietli podmienky eurozóny, bez ktorých je predĺženie záchranného programu neschodné. A bez predĺženia záchranného programu je zas neschodné, aby Grécko dokázalo prežiť v eurozóne.
No... Iste, grécke referendum a jeho politický odkaz treba rešpektovať.
Lenže – v konečnom dôsledku platí, že aj v politickej rovine bolo grécke „rozhodnutie“ o ničom.
Gréci chcú – celkom jednoznačne a jasne – ostať v eurozóne.
A čo Gréci odmietli? Odmietli požadované úsporné programy. Čo odporuje predchádzajúcemu odseku o tom, čo chcú (euro a dohody).
Táto informácia je však jasná už od parlamentných volieb v Grécku a víťazstva Syrizy. A referendum tento rozpor nijako nevyjasnilo ani neposunulo. Aj v júli je všetko presne tak, ako to bolo vo februári. Žiadna zmena.
Prejdú dva dni. Grécke hlavy vychladnú. Pri vysušených bankomatoch... A potom Tsipras opäť pokľakne v Bruseli.
Keďže Grécko referendom nič nezmenilo a o ničom definitívne nerozhodlo, Tsipras aj veritelia s ním môžu naložiť tak, akoby nebolo.
No podstatné vôbec nie je referendum, ale to, že záujmy Grékov a záujmy veriteľov nie sú zlučiteľné. Gréci majú pravdu v tom, že záchranný program v pôvodnom nastavení nefungoval a ruinoval aj dlžníka (Grécko), aj veriteľov (ručiteľov z eurozóny). Pretože „záchrana“ sa donekonečna predražuje. Iste, je možné, že Tsipras pod tlakom eurobanky a zatvorených gréckych bánk pristúpi hoci aj na pôvodné podmienky. Lenže potom, o rok, o dva sa Gréci vzbúria znova. Lebo takáto dohoda (kapitulácia) by nebola ani fér, a čo je ešte horšie – ani účinná.
Na druhej strane, veritelia nemôžu len tak priznať, že ich záchranný plán bol od začiatku, od roku 2010, nereálny a že miliardy eur (248 miliárd pre Grécko a 120 miliárd pre banky) skončili v záchodovej mise. Preto sa ďalej hrajú na neomylných a neoblomných. Genetickú poruchu záchranného plánu maskujú. A vinu hádžu na zmäteného Tsiprasa.
Hra na záchranu Grécka – v skutočnosti hra na záchranu peňazí veriteľov – sa ešte môže naťahovať. No skôr či neskôr sa asi zlomí. A nie kvôli Grékom a ich čudnému referendu, ktoré bolo kompletne o ničom.
Zlomí sa preto, že pôvodné plány veriteľov a eurozóny boli ekonomicky, finančne aj politicky zle vypočítané. Drahé. Neúčinné.
A neudržateľné.