Rok sa chýli ku koncu a je len prirodzené klásť si otázku, čo by mohlo ležať pred nami. Skúsme sa však nepýtať, čo nás čaká v roku 2014 a rovno preskočiť do polovice storočia. Ako bude v roku 2050 vyzerať vládnutie?
Práve túto otázku si Svetové ekonomické fórum položilo na nedávnom zasadnutí v Abú Zabí, ktoré sa zameralo na budúcnosť vládnutia pri troch potenciálnych scenároch vyplývajúcich z prebiehajúcej informačnej revolúcie. Vzhľadom na to, že táto revolúcia už dnes vytláča niektoré štáty a komunity na okraj a pre iné vytvára nové príležitosti, sotva môže byť spomínaná otázka aktuálnejšia.
Prvým scenárom, nad ktorým sa účastníci zamýšľali, je svet, ktorému vládnu takzvané megamestá a kde proces vládnutia vykonávajú prevažne veľké mestské aglomerácie. Druhou možnosťou je svet, v ktorom silné centrálne vlády využívajú veľké objemy dát na upevnenie vlastnej kontroly. A v treťom scenári sú ústredné vlády fundamentálne slabé a takmer všetky služby poskytujú trhy a podniky, ktoré ich ovládajú.
Každý z týchto scenárov je extrapoláciou nejakého súčasného trendu. Všetky by síce mohli byť v určitých ohľadoch prínosné, ale zároveň vykazujú niektoré črty, ktoré by – ak by sa nijako nekontrolovali – mohli viesť k dystopickým výsledkom. Politici by už dnes mali zavádzať stratégie zamerané na riadenie trendov, ako sú urbanizácia, rastúci význam dát a zoskupovanie ľudí do úzkych komunít, často založených na ich vzťahu k trhu.
Obavy z budúcnosti
Cieľom by malo byť využitie potenciálnych prínosov týchto trendov pri súčasnom zabezpečení toho, že nebudú podkopávať ďalšie kľúčové aspekty vládnutia. Hoci napríklad megamestá majú potenciál vytvárať nové príležitosti pre zamestnancov a firmy, nedokážu riešiť všeobecné problémy, ako sú klimatické zmeny, ani zvládať produkciu a ochranu štátnych a globálnych verejných statkov.
Rovnako platí, že kým využívanie veľkých dátových súborov má značný potenciál na riešenie problémov, stále pretrvávajú dôležité otázky typu, kto bude tieto dáta vlastniť a kto bude kontrolovať a regulovať ich využívanie. Pojem „dátokracie“ vzbudzuje obavy z orwellovského „e-1984“. Nedávne odhalenie o monitorovacích programoch Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) idú sotva po povrchu tohto problému. Využívanie veľkých objemov dát sa koniec koncov neobmedzuje iba na vlády a korporácie;tieto informácie môžu ľahko zneužívať tiež anonymné zločinecké skupiny.
A napokon platí, že hoci individuálna voľba v rámci trhov býva často najefektívnejším spôsobom alokácie zdrojov, trhy neprodukujú dostatočnú ponuku verejných statkov. Existujú niektoré statky, ktoré súkromný sektor jednoducho nedokáže poskytovať. Tento systém sa môže javiť ako prijateľný ľuďom žijúcim „v komunitách za bránou“, ktorí z neho ťažia, ale čo všetci tí, ktorí stoja mimo týchto komunít?
Príklad z Kene
Svetové ekonomické fórum a jeho Rada globálnej agendy pre budúcnosť vlád sa zamýšľali nad spôsobmi, ktorými môžu informačné technológie skvalitňovať vládnutie a odbúravať pocit odcudzenia medzi tými, ktorým sa vládne. Pritom zistili, že najefektívnejšie iniciatívy často pramenia z partnerstva medzi vládou a súkromným sektorom.
Napríklad v Keni vyvinula jedna súkromná spoločnosť systém mobilných platieb, ktorý používateľom umožňuje prevádzať pomocou mobilných telefónov peniaze, čím v podstate vytvorila bankový systém oveľa rýchlejšie, než by to dokázala urobiť vláda. A len čo bol tento systém súkromnou firmou vytvorený, dokázala ho už vláda využiť tak, aby poskytoval dodatočné služby.
V dôsledku toho dnes môže kenský poľnohospodár v odľahlom kúte krajiny získavať informácie o cenách plodín alebo prevádzať peňažné prostriedky, bez toho, aby musel cestovať dlhé vzdialenosti a čakať v radoch. Podobné iniciatívy síce nemôžu vyriešiť problém nerovnosti, ale môžu prispieť k zmierneniu niektorých jeho najškodlivejších dôsledkov.
Dvojitá majorita
V dobe rýchlych sociálnych zmien a neľútostného technologického pokroku bude snaha o skvalitnenie vládnutia – na miestnej, štátnej či medzinárodnej úrovni – vyžadovať starostlivé úvahy a experimenty, aby sa stanovilo, ako nájsť rovnováhu medzi inkluzívnym rozhodovacím procesom a stále sa vyvíjajúcimi potrebami trhov. Povedané slovami niekdajšieho amerického diplomata Harlana Clevelanda:„Ako zapojiť všetkých ľudí do akcie, a pritom z nich dostať nejakú akciu?“
Vezmime si medzinárodné inštitúcie. Svet je dnes rozčlenený približne do 200 štátov, so všetkou pravdepodobnosťou to tak bude aj v roku 2050. Len 16 vládnych entít však zastupuje dve tretiny celosvetových príjmov a dve tretiny obyvateľov Zeme. Mnohí ľudia presadzujú využívanie „dvojitých majorít“ – ktoré vyžaduje väčšinu hlasov podľa dvoch rôznych kritérií, totiž počtu obyvateľov a hospodárskeho výkonu, aby sa zvýšil vplyv slabších štátov na rozhodovací proces.
Hoci sa však skupina G20 týmto smerom vydala, prístup k vytyčovaniu globálnej agendy zostáva pomýlený. Ako najefektívnejší sa javí v časoch krízy, no počas normálnejších období sťažuje skupine G20 niečo dosiahnuť.
Aj keď systém dvojitej majority pomáha zvýšiť moc niektorých slabších štátov, nerieši podiel najmenších krajín sveta na globálnom rozhodovacom procese. Hoci tieto krajiny reprezentujú malé percento globálnej populácie, z hľadiska celkového počtu štátov predstavujú výraznú väčšinu.
Nerovnosť štátov
Jedným z potenciálnych riešení by bolo, keby sa štáty reprezentovali navzájom, ako sa to deje v Medzinárodnom menovom fonde. Skúsenosť MMF však odhaľuje vážne problémy v implementácii.
Vedúci svetoví predstavitelia ešte neprišli na to, ako uviesť do súladu morálne presvedčenie, že všetci ľudia sú si rovní, s jednoduchým faktom, že všetky krajiny si rovné nie sú. Systémy vládnutia schopné riešiť zásadné témy, ako sú bezpečnosť, blahobyt, sloboda a identita, budú v globálnej informačnej ére vyžadovať koalície, ktoré budú dosť malé na to, aby efektívne fungovali, aj rozhodnutia v otázke, čo robiť s tými, ktorí nemajú dostatočné zastúpenie.
To všetko evidentne volá po oveľa rozsiahlejšom skúmaní. Štúdia potenciálnych budúcich scenárov, akú vypracovalo Svetové ekonomické fórum, je dôležitým krokom správnym smerom.
Joseph S. Nye, profesor Harvardovej univerzity