Vyzerá to tak, že Brusel pri „riešení“ Grécka opäť začína preferovať tú najhoršiu a najdrahšiu možnosť. Ďalšie zvýšenie finančnej pomoci. Veritelia totiž „vymäkli“ a začali ustupovať. Ak sa to naozaj uberie týmto smerom, Slovensko si bude musieť nachystať ďalšie „záruky“ pre Grécko.
Schéma v zákulisí vyzerá takto: keďže Gréci a Nemci sú rozhádaní, sprostredkovateľa robia Francúzi. Tí diktovali Grékom to, čo by mali vo svojom návrhu škrtov a reforiem predložiť veriteľom. No a potom budú veritelia pod tlakom, aby odvolali svoje „tvrdé a principiálne“ postoje z júna. A aby prikývli na tretie kolo finančnej pomoci eurozóny. 30 – 60 miliárd eur pre grécku vládu Syrizy.
Tlaky z Bruselu sú aj dnes presne také isté, ako na začiatku (2010). Hrozí, že ekonomické riešenia budú prevalcované politickými zadaniami: udržať euro za každú cenu všade. Dokonca aj tam, kde je to finančne neudržateľné. Pretože inak by to vraj „podkopalo prestíž spoločnej meny“. V skutočnosti však platí pravý opak: euro by bola oveľa perspektívnejšia mena, ak by nebola umelo a nákladne financovaná v takých rizikových krajinách, ako je Grécko. Jednoducho: kto dodržiava pravidlá, nech euro má. Kto to nevie, nech eurozónu opustí. Presne tak, ako to „principiálni“ veritelia vykrikovali pred dvoma týždňami.
Pri Grécku je problém v tom, že menej nákladné a ekonomicky správne riešenia vždy stroskotali na politických bariérach.
Menej nákladné a hlavne účinné bolo – a je – skombinovať dve veci.1. Odpísať tretinu gréckych dlhov (riadený bankrot Grécka). Tak, aby boli grécke dlhy primerané výkonu gréckej ekonomiky (navrhuje to už aj menový fond).2. Presadiť ekonomické reformy v Grécku. Pri dobrom nastavení oboch zákrokov by sa Gréci mohli rýchlejšie vrátiť na finančné trhy. Splácať zvyšok dlhov. A udržať sa v eurozóne.
Toto riešenie stroskotalo na domácej gréckej politike. A na domácej nemeckej politike. Pre Grékov je neprijateľné pokračovať v škrtoch bez toho, aby veritelia odpísali časť neudržateľného dlhu. Pre Nemcov je zas neprijateľné pripustiť debatu o odpise dlhov. Merkelovej by to neprešlo vo vlastnej strane.
Keďže ekonomicky účinná dohoda medzi dlžníkom a veriteľmi neexistuje – kvôli politickým prekážkam – mal prísť plán B. Ukončenie záchranného programu a odchod Grécka z eurozóny. V poradí by to bola druhá najmenej nákladná možnosť.
Lenže – ani tá, zdá sa, nie je aktuálna. A opäť kvôli politickým záujmom oboch strán.
Preto sa recykluje tretia možnosť. Tá najnákladnejšia: prihadzovať ďalšie miliardy do banku a kúpiť si ďalších päť rokov „stability“. Vlastne jej zdania... Dosiahne sa tým pravý opak toho, čo je potrebné. Grékom ešte viac narastú dlhy. Veriteľom pohľadávky. A dokopy všetkým narastie riziko výbuchu. Táto hlúpa možnosť je preferovaná hlavne preto, že je pohodlná pre „politických lídrov“.
Preto stále platí: ak nikto nechce pomôcť Grékom s odpisom dlhov, potom ich treba odpísať z eurozóny.