Vyčítajú mu obnovenie kolapsu gréckej ekonomiky aj to, že v rozpore so zákonom plánoval odchod Grécka z eurozóny – zhadzovanie gréckeho exministra financií Yanisa Varoufakisa sa skrátka stalo módou. Hoci som sa s ním nikdy nestretol ani s ním nehovoril, verím, že čelí obvineniam neprávom. Pritom sa odvádza pozornosť od otázok, ktoré sú kľúčové pre schopnosť Grécka zotaviť sa a prosperovať – či už ostane v eurozóne, alebo sa rozhodne odísť.
Preto je dôležité zamyslieť sa nad ideami, ku ktorým sa Varoufakis naďalej hlási. Gréci aj iní mu možno kladú za vinu, že počas svojho pôsobenia v úrade presadzoval svoju agendu s príliš malou noblesou. Podstata tejto agendy však bola, a dodnes je, do značnej miery správna.
Tri ekonomické otázky
Po pôsobivom volebnom víťazstve Syrizy v januárových voľbách poveril premiér Alexis Tsipras Varoufakisa vedením citlivých rokovaní s veriteľmi. Minister financií mal mandát na premenu vzájomného vzťahu v dvoch dôležitých smeroch: mal ho urobiť vrúcnejším k hospodárskemu rastu a tvorbe pracovných miest a obnoviť rovnováhu a dôstojnosť v zaobchádzaní s Gréckom zo strany jeho európskych partnerov a MMF.
Tieto ciele odrážali frustráciu a sklamanie z predošlých dvoch záchranných balíkov predpísaných „inštitúciami“(Európskou komisiou, ECB a MMF). Pri ich presadzovaní sa Varoufakis cítil posilnený silou volebného víťazstva Syrizy. Navyše bol presvedčený, že z ekonomického hľadiska je logické klásť dôraz na tri otázky, ktoré sa podľa mnohých ekonómov musia vyriešiť, ak má byť obnovený trvalo udržateľný rast: miernejšie a inteligentnejšie úsporné opatrenia, štrukturálne reformy, ktoré lepšie spĺňajú spoločenské ciele, a zníženie dlhu.
Grécky minister Varoufakis politicky zlyhal, keď pre svoj plán B nedokázal získať premiéra Tsiprasa a vládu. Naopak, grécka vláda sa v plnom rozsahu podriadila nemeckej kancelárke Merkelovej.
Netradičný rokovací štýl
Tieto otázky sú rovnako dôležité ako aj dnes. Mnohí pozorovatelia považujú dohodu o treťom záchrannom programe – ktorú Grécko uzatvorilo s veriteľmi sotva týždeň po Varoufakisovej rezignácii – v podstate za pokračovanie toho istého. Prinajlepšom prinesie prestávku na krátky oddych.
Kritika na Varoufakisovu adresu do istej miery neodráža ani tak podstatu jeho návrhov ako skôr štýl, akým pristupoval k svojim partnerom. Vyhýbal sa tradičnej dvojtvárnosti otvorených súkromných diskusií a zdržanlivých verejných komentárov. Namiesto toho svoje argumenty presadzoval agresívne, otvorene a priamočiaro. Navyše to robil čoraz osobnejším spôsobom.
Či už bol tento prístup naivný alebo konfrontačný, nepochybne rozčúlil európskych politikov. Namiesto toho, aby upravili rámec nefungujúcej hospodárskej politiky, sa zatvrdli a nakoniec sa uchýlili k ekonomickému ekvivalentu „diplomacie delových člnov“.
A tiež dali Varoufakisovmu šéfovi Tsiprasovi najavo, že budúcnosť vyjednávaní závisí aj od toho, či svojho nekonvenčného ministra odstaví na vedľajšiu koľaj – čo premiér urobil najprv tým, že vedením vyjednávania poveril niekoho iného, a následne aj vymenovaním nového ministra financií.
Spor o zodpovednosť
Keď už teraz Varoufakis v úrade nie je, obviňujú ho z omnoho viac, než len z neschopnosti prispôsobiť svoj prístup politickej realite. Niektorí mu pripisujú zodpovednosť za obnovený kolaps gréckej ekonomiky, za bezprecedentné uzatvorenie bankového systému aj za zavedenie dusivých kapitálových kontrol. Iní považujú jeho prípravy plánu B za ekvivalent zrady.
No nech ho už milujete alebo nenávidíte, Varoufakis nikdy nebol arbitrom gréckeho osudu. Áno, mal zaujať zmierlivejší štýl a prejaviť väčšie pochopenie pre normy európskych vyjednávaní. Áno, precenil vyjednávaciu silu Grécka, keď mylne predpokladal, že zdôrazňovaním hrozby Grexitu presvedčí európskych partnerov, aby prehodnotili svoje pozície. Vzhľadom na makroekonomickú situáciu sú to však nevýznamné otázky.
Varoufakis nemohol ovplyvniť ekonomický chaos, ktorý Syriza zdedila, keď nastúpila k moci – vrátane miery nezamestnanosti pohybujúcej sa okolo 25 percent a nezamestnanosti mladých, ktorá už dlho prekračuje 50 percent. Nemohol žiadnym zmysluplným spôsobom ovplyvniť národné interpretácie, ktoré v iných európskych krajinách zapustili hlboké korene, a tým podkopali schopnosť týchto krajín prispôsobiť sa novým podmienkam. Nemohol čeliť názoru niektorých politikov v regióne, že úspech Syrizy posmelí a posilní iné netradičné strany v Európe.
Rovnako tak by bolo nezodpovedné, keby Varoufakis nepracoval za zatvorenými dverami na pláne B. Osud Grécka v eurozóne ostatne do značnej miery spočíval, a stále spočíva, v rukách iných – najmä Nemecka, ECB a MMF.
Statočné rozhodnutie
Keď došlo na lámanie chleba, Varoufakis čelil ťažkej voľbe: buď súhlasiť s pokračovaním starých receptov, hoci vedel, že nebudú fungovať, alebo sa pokúsiť obrátiť pozornosť na nový prístup. Statočne sa rozhodol pre druhú možnosť. A hoci svojím „neomaleným“ štýlom podkopal konečné výsledky, bolo by skutočnou tragédiou stratiť zo zreteľa jeho argumenty.
Ak má mať Grécko reálnu šancu na dlhodobé hospodárske zotavenie a naplnenie legitímnych želaní svojich občanov, musia politici prehodnotiť úsporný program, spojiť prorastové reformy s väčšou sociálnou spravodlivosťou a zabezpečiť ďalšie odpustenie dlhov. A ak má Grécko zotrvať v eurozóne, musí si nielen získať rešpekt ostatných, ale samo byť viac rešpektované.