Vrchnosť nám bola po stáročia daná zhora. Brali sme ju ako nespochybniteľnú autoritu, podľa príslovia:„Kto má úrad, má aj rozum!“ Takému človeku treba preukázať úctu a jeho slovo treba brať ako sväté.
Pravdaže, tento poddanský postoj sme boli schopní – kvôli svojmu duševnému zdraviu – potajme kompenzovať karikovaním vrchnosti, vysmievať sa z nej a nemilosrdne ju zhadzovať z piedestálu nadčloveka. Zoči-voči sme sa však zvykli ponížene nahrbiť a tváriť uctievavo. Môj príbuzný, bankový úradník v okresnom meste, mi svojho času referoval: Bol u nás minister a podal mi ruku. Týždeň si ju nebudem umývať. Povedal to akoby nevážne, ale myslel to vážne – dostalo sa mu obrovskej cti.
Prvý medzi rovnými?
Dnes si už niektoré svoje vrchnosti volíme, ale mnohé z tohto poddanského postoja k nim v nás ešte stále pretrváva. Isteže, nikomu teraz nenapadne hovoriť o našom súčasnom prezidentovi ako o „tatíčkovi“, ale to nevyplýva ani tak z postoja národa k prezidentovi, ako skôr naopak. Národ však je stále ochotný vytvárať si a uctievať svoje vrchnostenské modly. A je veľký rozdiel v tom, keď si niekoho uvážlivo vážime pre jeho kvality, a keď niekoho nekriticky zbožňujeme, ba až zbožstvujeme.
Dokiaľ sme si vrchnosti nevolili, mali sme to jednoduchšie: prijímali sme ich a klaňali sme sa im tak, ako nám boli predkladané. S voľbou sa nám to komplikuje, lebo musíme rozmýšľať, porovnávať, vyberať si takého, ktorý sa nám zdá byť najmilší a pre nás najprajnejší. Mali by sme ho voliť preto, aby nám slúžil. Tak ďaleko sme sa však ešte nedostali. Zatiaľ ho ešte stále adorujeme a zverujeme mu politický post hlavne preto, lebo sa ho bojíme, lebo si ho chceme nakloniť, aby k nám bol vľúdny a milostivý.
Vidieť to tam, kde si vrchnosť volíme priamo, teda ako starostov a primátorov, županov a prezidenta. Na tej dolnej úrovni to už vieme celkom dobre stráviť: starosta je obvykle „náš človek“ a jeho služobné postavenie je každému viac-menej jasné. Ale čím vyššie, tým menej: úrad prezidenta pôvodne vznikol ako náhrada za cisára pána a doteraz je to tak aj cítiť. Nebol to zlý nápad, takto si ho stvárniť do ústavy, ťažšie však bolo naplniť túto predstavu v slovenskej realite cez priamu voľbu.
Stranícki nominanti
Zatiaľ sme na Slovensku nemali prezidenta, ktorý by sa o tento úrad uchádzal a získal ho ako nezávislá známa osobnosť, ako významný predstaviteľ niektorej hospodárskej, kultúrnej či politickej oblasti života našej spoločnosti. Ani jeden z tých, čo sa prezidentom stali priamou voľbou, nespĺňa tieto kritériá. Boli to stranícki nominanti, a hoci ich voliči vzali na milosť, brali ich skôr ako menšie zlo, než ako ideál hlavy štátu, na ktorú môžeme byť hrdí a ktorá nás dôstojne reprezentuje.
Zaujímavejší je príbeh kandidátov, ktorí sa o túto funkciu uchádzali či uchádzajú z vysokých politických postov, ako bezprostredne bývalí či aktuálni predsedovia vlád – Vladimír Mečiar a Robert Fico. Obaja zároveň aj predsedovia silných politických strán, ktoré vznikli odštiepením sa z pôvodných politických subjektov: HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko), s ktorým Mečiar opustil VPN (Verejnosť proti násiliu) a Smer-SD, s ktorým Fico opustil SDĽ (Stranu demokratickej ľavice, pôvodne Komunistickú stranu Slovenska). Z titulu týchto funkcií to boli známe politické osobnosti s vysokou podporou voličskej verejnosti.
Vie to aj volič?
Mečiar z tohto zázemia kandidoval dvakrát. V roku 1999 s podporou 37 percent voličov v prvom a 42 percent v druhom kole, no aj tak ho porazil Schuster. V roku 2002 s podporou 22 percent v prvom a 40 v druhom kole, ale aj tak ho porazil Gašparovič. Robert Fico má zhruba podobné preferencie z prieskumov pre prvé kolo prezidentských volieb. Na rozdiel od Mečiara bojuje o tento post priamo z premiérskeho kresla a v dobe kulminácie podpory zo svojho voličského zázemia.
Nóvum však je, že na rozdiel od Mečiara má niekoľko pomerne silných nadstraníckych, politicky nesprofanovaných a nezávislých protikandidátov, ktorí patria do inej váhovej kategórie než je on sám a ako bol svojho času Mečiar.
Fico to určite vie, ale či si to dostatočne uvedomujú aj voliči?
Miroslav Kusý, politológ