Od útokov z 11. septembra bojuje Západ proti islamským militantom dvoma samostatnými, no úzko previazanými spôsobmi. V prvom – ochrane Západu pred ďalšími útokmi – sa mu darí napodiv dobre. No druhý – intervencie na Blízkom východe a snahy o zatlačenie radikálnych skupín – sa ukázal ako katastrofa. Ak má byť kampaň proti Islamskému štátu a jeho ideológii úspešná, tieto dve kampane musia byť zladené.
Minulotýždňová streľba v kalifornskom meste San Bernardino bola najkrvavejším útokom džihádistov na americkej pôde od 11. septembra. Zomrelo pri nej 45 ľudí. Napriek tomu bolo podobných útokov až prekvapivo málo. Jedným z dôvodov je samotná vzdialenosť a fakt, že moslimská komunita je tu dobre integrovaná – na rozdiel od európskej. Americká polícia je navyše efektívna a viaceré plány už v zárodku prekazili zásahy v zámorí. Útoky v Paríži však ukázali, že vojna sa predsa len uhniezdila aj na Západe. Útočníci sa síce narodili prevažne v Európe, no stopy jasne vedú do Sýrie. Pre kontinent zaplavený utečencami je zachytenie hŕstky džihádistov takmer nemožné.
Ochrániť len Západ a Blízky východ nechať zhorieť zjavne nie je alternatíva. Mnohé kroky Západu za posledných 15 rokov veci dokonca zhoršili. V Iraku a Líbyi sme použili vojenskú silu na zosadenie diktátorov, no nepriniesli sme schodné alternatívy, ktoré by zaplnili vzniknuté vákuum. V Sýrii to dopadlo ešte horšie, pretože Západ síce podporil opozíciu, aby povstala proti Asadovmu režimu, no nepodporil ju dostatočne, aby dielo aj dokonala. Výsledná nestabilita vytvorila ideálne prostredie na vzostup IS.
Pre USA a ich spojencov by bol úspech, keby sa im podarilo oslabiť Islamský štát aspoň natoľko, aby nedokázal ovládať žiadne veľké mestá. No aj to potrvá. V neposlednom rade preto, že Rakku či Mosul obývajú etnickí sunniti, ktorí radšej pretrpia vládu IS, než aby riskovali represie šiitských vlád z Bagdadu a Damasku. Napríklad v Somálsku však zahraničná intervencia výsledky priniesla. Miestne vojenské jednotky podporované americkými náletmi dokázali zatlačiť militantov z al-Šabab z hlavného mesta Mogadišu aj ďalších území. Stratégia, ktorú načrtol Obama pre Sýriu, kopíruje tento model. Áno, do Iraku aj Sýrie bude vyslané malý počet špeciálnych jednotiek. No plánom je predovšetkým vybudovať miestne kapacity. Posledných 15 rokov nás totiž naučilo, že väčšie intervencie Západu sú menej efektívne. Každý vie, že cudzie vojská raz odídu, takže je náročné dosiahnuť trvalý efekt.
Aby bolo možné na tejto stratégii stavať, územia, ktoré by inak kontroloval IS, musia ovládať fungujúce štáty. No od toho máme ešte ďaleko – najmä v Sýrii. Obe kampane – ochrana Západu aj stabilizácia ohnísk konfliktu – tak ústia do jedného. Integrácie. Nie nevyhnutne kultúrnej. Populácie, z ktorých sú regrutovaní potenciálni džihádisti – či už sú to vylúčené skupiny v Iraku a Sýrii, alebo moslimovia v USA a Európe, by skrátka mali mať pocit, že od štátu, v ktorom sídlia, dostávajú aj niečo naspäť.