Máme za sebou volebné kortešačky s výsledkom takým, aký je. Neslaný-nemastný výrok, uznávam. Asi taký ako obľúbené populistické programy niektorých politických strán, hlásajúce ústavné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
Napriek tomu, že Ústavný súd sa dosť jasne postavil k vymedzeniu „bezplatnosti“ v kontexte verejného zdravotného poistenia. Čo však prináša občanom realita zdravotnej starostlivosti „bezplatne“?
Výsledky nedávneho prieskumu medzi pacientmi o tom, koľko platili za to „bezplatne“ u lekára, sú zarážajúce. Slováci odhadujú svoje výdavky na 90 eur za pol roka, pričom však väčšina naozaj očakáva bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
A lekári vyberanie poplatkov rôzneho druhu už ani neskrývajú. Nemôžu. Priamočiaro hlásia, že bez poplatkov by zdravotnú starostlivosť už dávno nemohli poskytovať ani v tom rozsahu a kvalite ako teraz.
Pri porovnaní poistného, ktoré platí štát za svojich poistencov v Česku a u nás, je hlavná príčina deficitu zdravotníctva jasná. Podfinancovanie zo strany štátu. Áno, aj obrovská neefektivita najmä v manažmente štátnych zariadení.
Toto však nie je komentár o nehospodárnom štáte. Toto je komentár o odloženej zdravotnej starostlivosti. Podľa prieskumu až štvrtina Slovákov odložila v poslednom roku návštevu lekára práve z dôvodu obavy z výšky poplatkov alebo boli pre nich poplatky v danej chvíli príliš vysoké.
Týka sa to najmä žien a ľudí s nižšími príjmami. Sú to alarmujúce ukazovatele. V tomto hospodárskom periodiku nemusím bližšie vysvetľovať následky v podobe vyšších výdavkov v prípade, že sa títo pacienti objavia v nemocnici s neskorším štádiom ochorenia.
Riešení sa núka hneď niekoľko. Od sprehľadnenia a zregulovania poplatkov, ktoré, ako je už jasné, nevymiznú, mali by mať však pravidlá a transparentnosť s primeranou ochranou tých najslabších, cez pripoistenie, ktoré však so sebou prináša potrebu definovania štandardu a nadštandardu. Že je to beh na dlhé trate, ukazuje aj fakt, že zatiaľ žiadna strana pri moci nepredložila ani prvotný draft do diskusie.
Alebo cez zlepšenie kontroly hospodárenia a manažmentu tých štátnych nemocníc, ktoré neboli transformované na akciové spoločnosti.
V prvom rade sa však treba vrátiť k spomínanému podfinancovaniu zo strany štátu. Analýzy krásne ukazujú koreláciu medzi výškou financií v zdravotníctve a zdravotným stavom obyvateľstva.
Zvýšenie platby za poistencov štátu by už viac nemalo byť vnímané ako výdavok zdravotníctva, ale ako investícia do zdravia. Investícia, ktorá ovplyvní práve výšku tých budúcich výdavkov.