Doma v Trenčíne rozviezol dcéry do školy a škôlky. Potom si Marián Hossa sadol do obľúbenej reštaurácie, aby sa naraňajkoval.
A ešte než sa na diktafóne objavilo červené nahrávacie svetielko, rozprával, ako teraz hrá pre zábavu florbal a že pred pár dňami práve chalani z Trenčína vyhrali slovenskú ligu. A že na tom má zásluhu český brankár Kafka.
Marián Hossa, trojnásobný víťaz Stanley Cupu a jedna z ikon slovenského hokeja, už žije inak. Kvôli alergii ukončil kariéru, a hoci mu v zámorí stále beží kontrakt, na ľad sa nevráti.
Aj v piatok, kedy Slováci vstúpili v Košiciach do majstrovstiev sveta, sedel len ako divák na tribúne, hoci by umom stále predčil väčšinu z domáceho výberu. "Musíme sa uspokojiť s tým, čo máme. Na majstrovstvách sveta je úžasné to, že jeden zápas rozhoduje o všetkom. Môžete mať hroznú základnú časť, ale potom vás štvrťfinále nakopne k medaile," hovorí štyridsaťročný útočník v rozhovore pre MF DNES.
Má na sebe mikinu turínskeho Juventusu, a tak mne ako Čechovi rozpráva o svojom veľkom zážitku, keď mu na olympiáde v Turíne dal Pavel Nedvěd podpísaný dres. "Na ihrisku kmital dopredu, dozadu. Bol vždy ťahúň a ja som sa snažil v NHL tiež tak hrať. "
Marián, doma máte kazetu VHS, ako idete s mladším bratom Marcelom na prvý tréning. Púšťate si ju?
Naposledy pred rokmi a smial som sa. Mal som strašne škaredý štýl korčuľovania, skákal som na ľade ako koza. Zato brácho už vtedy jazdil nádherne. Pomáhalo nám, že sme boli stále na štadióne, na ľade. Mali sme šťastie, že náš otec hral tiež hokej na profesionálnej úrovni, potom trénoval. A keď nás vzal ako deti do kabíny, bol to pre nás sviatok. A ešte väčší, keď mali voľný tréning a my sme mohli ísť aj na ľad. Pozerali sme sa na áčko, chceli sa všeličo priučiť.
Kde ste vyrastali?
Na veľkom sídlisku, pod oknami sme mali dve ihriská. Vykukli sme a videli, ako tam niekto naháňa loptu, behá s hokejkou, a už sme sa ponáhľali dole. Mali sme šťastie, že sme mohli ísť von, a bavilo nás to. Dnes sú tie ihriská prázdne. Deti majú iné záujmy a športujú len, keď ich rodič odvezie na krúžok.
O čom ste ako chlapec snívali?
Dodnes si pamätám na jeden záblesk. V televíznych novinách som videl ukážku, ako Wayne Gretzky dáva góly v Edmontone. Razom som mal idol. Bolo to ako zázrak, pretože som nič o tej lige nevedel, ešte sa tu o nej nepísalo. Ale ja som vedel, že je to super hokejista. Potom prišla éra kartičiek a Gretzkého som mal všade. Zjavil sa aj Mario Lemieux. Tie tri písmená NHL pre mňa zrazu znamenali viac.
Chceli ste byť ako oni dvaja?
Jasné. V Trenčíne bola burza kartičiek a ja som tam šiel so svojím albumom. Pozeral som sa na zbierky a vidím, ako tam leží VHS so zostrihmi akcií Wayna. Vymenil som ju za kartičky a potom som celú cestu utekal domov, aby som si ju mohol pustiť. Nemohol som dospať do druhého dňa, pretože som na tréningu chcel vyskúšať všetky finty, ktoré na tej kazete robil on. Mal som jeden jediný cieľ - aby som sa v hokeji dostal čo najvyššie a tiež hral NHL.
Snívať sa má. A vy ste sa v súťaži ešte s Gretzkym stretol.
Dva roky som hral proti nemu. Bol to sviatok - môj vzor a ja stojím na druhej strane. Keď bol pred tromi rokmi Svetový pohár v Toronte, prišiel za nami do kabíny a porozprávali sme si.
Dozvedel sa príbeh o kazete?
Už som mu ho chcel povedať, ale bolo tam veľa ľudí a každý si naň chystal otázku. Verím, že správny čas ešte príde.
To božskému Mariovi ste sa zveriť mohol.
Ďalší hráč, ktorý ma nadchol. Bol neuveriteľný, ale hlavne z neho sála obrovská charizma. Počas pol sezóny v Pittsburghu som mu bol bližšie. Nezabudnuteľné! Doma v baráku mám strašne veľa dresov od všelijakých hráčov, ktoré som v kariére pozbieral. Ale dva sú výnimočné - tie od Wayna a Maria. Mám ich vyvesené s podpisom a venovaním. Je to zadosťučinenie za celú kariéru.
Sme rovnako starí, takže aké karty ste zbierali? Lacnejšie Pre Set, alebo luxusnejšie Upper Deck?
Na Upper Deck nezabudnem. To bol vyšší level. Ale mne to bolo jedno. Keď bola pekná kartička, musel som ju mať v albume. Akonáhle som bol o niečo starší, zaujal ma borec menom Jarda Jágr. Uchvátil ma štýlom aj dominanciou v mladom veku a že hneď vyhral Stanley Cup. Fascinovalo ma, ako trénoval, ako pristupoval k hokeju. Aj on ma ťahal, aby som bol lepší. Moc nečítam, ale jeho životopis bola snáď prvá knižka, ktorú som prečítal celú. A hneď dvakrát. Nakoplo ma to, motivovalo. Fenomén! A je neuveriteľné, že táto obrovská legenda svetového hokeja stále hrá.
Ja som kvôli nemu vstával a sledoval na čiernobielom televízore program OK3, kde vysielali finále Stanley Cupu. Čo vy?
Aj my s bratom. Chodili sme do školy nevyspatí, ale videli sme hokej. Pamätám si na ich sériu proti Chicagu aj Minnesote. A ešte som to striedal s Michaelom Jordanom, pretože druhý deň hrali finále Chicago Bulls. Bol to svetový športovec číslo 1 a ja som ho musel vidieť. A potom si pamätám na sériu New York Rangers - Vancouver Canucks, kedy som si do zošita zapisoval strelcov.
Vidíte, a brat Marcel si s Jágrom v Rangers zahral a vy zase s Chicagom získal Stanley Cup.
V Chicagu som sa odfotil s Jordanovou sochou. Zrazu si uvedomíte, že sa splnilo to, o čom sme s bratom snívali. Deti musia snívať. My sme snívali, že si zahráme najlepšie ligu na svete, a nikdy by ma nenapadlo, že v nej dám cez 500 gólov a budem trikrát víťazom. Lenže s jedlom rastie chuť - chcel som sa v NHL najskôr udržať čo najdlhšie, dávať viac a viac gólov, potom s nejakým tímom vyhrať. Sny vás ženú dopredu.
Ako - a myslím váhovo - je ťažké zdvihnúť Stanley Cup?
Pamätám si, ako som sa po dvoch neúspešných finále (Pittsburgh a Detroit) konečne dočkal a Jonathan Toews mi pohár odovzdal ako druhému. Bol som zaskočený, ako je v skutočnosti ťažký. Mal som čo robiť, aby nespadol.
A potom prídete do kabíny ...
... a zažijete to najkrajšie. Máte vedľa seba chlapcov, s ktorými ste dva mesiace bojoval. Máte tam aj manželku, rodičov, brata. V tej vyčerpanosti, emócii si dáte dva poháriky šampanského a razom plávate, ste v rauši.
Keď počúvam vaše rozprávanie, asi viete pochopiť nadšenie detí, ktoré vás prosia o podpis.
Viem. Bol som rovnaký. A som rád, že aj ja môžem byť inšpiráciou. Ale to nadšenie je vzájomné, pretože mi ukazujú, že som bol asi dobrý, keď som pre nich vzorom.
Dokázali by ste ich trénovať?
Veľa ľudí sa ma na to pýta, pretože aj otec bol dlhoročný tréner. Zatiaľ sa v tej úlohe nevidím. Trebárs ma to niekedy nadchne, ale momentálne je to v nedohľadne.
Takže neskúsite zastaviť pád slovenského hokeja, ktorý zažívajú aj Česi?
Pamätám si, že ako malý chlapec ste museli byť na nejakej úrovni, aby ste vôbec v Trenčíne zostali v žiakoch. Ostatných hráčov posielali do béčok, menších klubov, lebo nebolo miesto. Teraz sú v kluboch radi, keď vôbec naplnia počet. Konkurencia nie je žiadna. A keď je niekto dobrý, nič ho neposúva. Často skôr rodičia dotiahnu svoje deti na hokej, pretože chcú, aby chlapec hral. Chýba kvalita.
Prospela by československá liga?
Česká extraliga je o nejaký stupeň vyššie. Zo Slovenska by konkurovalo len pár tímov. Mohlo by to byť zaujímavé, zvlášť pre nás Slovákov. Ale len tak sa s tým nepohne.
Vy ste si zahrali na Svetovom pohári za Výber Európy. Lákal by vás na podobnej akcii tím Česko-Slovenska?
Mňa mrzí, že som nemal možnosť hrať za Československo, keď sme boli na vysokej úrovni. V tej našej ére by sme mali veľké úspechy. Kvalita by bola enormná, špičke by sme konkurovali v pohode. Ale český i slovenský tím zažili výhry a verím, že oba tímy ich ešte prežijú.
Ktorý český spoluhráč vás najviac ovplyvnil?
Dodnes som veľmi dobrý kamarát s Martinom Havlátom, s ktorým sme začínali kariéru v Ottawe. S Jirkom Hudlerom sme zažili rok v Detroite - je to zaujímavý človek a s ním sa veľa nasmejeme. S nimi sa chystám vyraziť na futbal, na Premier League. V Atlante som zase stretol Bobbyho Holíka a občas si aj dnes napíšeme. Navyše som mal možnosť spoznať jeho otca, čo bol veľmi inšpiratívny človek. Radek Bonk mi pre zmenu veľmi pomohol rozbehnúť sa v Ottawe.
Chýba vám niečo z Československa? Ja mám napríklad v pamäti seriál Dempsey a Makepeacová, ktorý bežal so slovenským dabingom. A keď ho pred rokmi dávali v češtine, už to nebolo ono.
Ja si vybavím nedeľu. Chceli sme sa na niečo pozerať, hrať sa, boli sme nervózni, ale naši chceli v kľude sledovať Nemocnicu na kraji mesta. Rovnako ako celé Československo.
So slovenským hercom v hlavnej úlohe.
Presne. Ale v byte bol jeden televízor. Potom sú tu české filmy mojej mladosti Dědictví aneb Kurvahošigutntag, Tankový prapor. Tie si nenechám ujsť.
Aký je teraz váš život na hokejovom dôchodku?
Po dvadsiatich rokoch sme s rodinou na Slovensku. Mali sme zmiešané pocity - tešili sme sa, ale zároveň sme mali obavy, čo tu budeme celý rok robiť. Ale žijeme ako normálna rodina. V Trenčíne mám športové centrum, v Poprade zase spoločnosť, ktorá sa zaoberá mrazenými výrobkami a som v nej stopercentný vlastník. Cestujeme, v zime som veľa lyžoval, teraz sme boli v Dubaji. Nenudím sa.
Ste aktívny investor?
Keď som hral, sledoval som dianie len z diaľky. Figuroval tam hlavne môj otec. Teraz keď som doma, chcem byť tiež súčasťou biznisu. Jazdím na väčšie rokovania, rád sa učím nové veci.
Hokej vám nechýba?
Vlani som v Chicagu navštevoval každý zápas. Sedel som v lóži s generálnym manažérom, prezidentom. A zistil som, že ma baví sa pozerať na striedačku z druhej strany. Čas ukáže, ale vedel by som si predstaviť spoluprácu s Blackhawks v nejakej úlohe. Bolo by pekné robiť pre klub, v ktorom som zažil najväčší úspech.
Teraz budete z hľadiska sledovať aj majstrovstvá sveta.
Teším sa na rolu fanúšika. A teším sa na atmosféru, ktorá bude fantastická. Pôjdem do Košíc na prvé zápasy, potom budem v Bratislave na play off. Písal som si aj s Patrickom Kanem (kapitán USA a bývalý spoluhráč z Chicaga). Pýtal sa ma na Košice, tak som mu hovoril, že je to krásne mesto a nemá sa čoho báť. Snáď zájdeme aj kávu.
Berie už zámorie šampionáty inak?
Aj keby Kanada postavila céčkový tím, bude stále zaujímavý a zamieša kartami. To isté platí o Rusoch - aj tí môžu postaviť druhý tím a majú rovnako šancu na úspech. Ale v zámorí stále taký záujem nie je. Napíšu o tom malý článok v rohu, ale zaujíma ich Stanley Cup. Ten sa rozpisuje na množstve strán.
Sledujete výsledky z NHL?
Áno, to mi z toho detstva zostalo, len už si v noci nenaťahujeme budík. Zaujíma ma, ako si vedú naši chlapci, a teraz sa veľká šanca naskytla Bostonu. So Zdenom (Chárom) som si písal a majú pootvorené dvere, lebo veľa favoritov vypadlo. Fandím mu.
O čom teraz snívate?
O zdravej rodine. Aby sme boli so ženou vzorom našim deťom. Maličkosti, ktoré však maličkosťami vôbec nie sú.