Eklektickému štýlu známeho slovenského klaviristu, speváka a šoumena občas padajú za obeť struny aj klávesy. Každý tón je v jeho podaní nositeľom nespútanej energie, ktorá svojou intenzitou dosahuje až do posledných radov. Tú živelnosť cítiť, aj keď pred neho položíte diktafón. „Možno ma niekto pri mojich koncertoch vníma ako drevorubača, ale vo chvíli, keď hrám, do toho dávam všetko. Inak to nejde,“ hovorí Jozef Hollý v rozhovore pre Aktuality.sk.
Prvý raz ste si sadli za klavír skôr náhodou, alebo si vás – fatalisticky povedané – našiel?
Náhodne to nebolo. Mal som asi päť rokov, keď moji rodičia u mňa vycítili nadanie. Pospevoval som si, vlnil som sa do rytmu a rád som recitoval riekanky. Neskôr, už na základnej škole, som často vyspevoval na rôznych socialistických súťažiach. Môj otec bol síce amatérsky, no veľmi šikovný hudobník. Postupom času zistil, že aj vo mne sa asi skrýva nejaký ten talent. Na povale sme spolu objavili taký zvláštny nástroj, ktorý bol niečím medzi klavírom a klávesmi. Zvuk vytvárali pliešky, ktoré sa zbrusovali. V momente, ako som to uvidel, hneď som sa toho chytal.
Takže vás nebolo treba nútiť chodiť na hodiny do ľudovej školy umenia?
To je zas iná vec (smiech)! Bolo ma treba nútiť. Nástroj ma síce zaujal, ale bol som priveľmi živý. Chcel som hrať s kamarátmi futbal. Pri hudbe ma nič ani nikto nedokázal udržať. Viete, ako ma istý čas volali? Jirka, ako ten nezbedný chlapec zo seriálu My všichni školou povinní. Keď sa toho už nakopilo, otec musel prísť do školy s trstenicou, aby som ju videl, a dokázal na hodinách obsedieť. Ja som bol rebel. Ako mladý chlapec aj neskôr na konzervatóriu. Potreboval som stále niekde behať a lietať.
Bola hudba od začiatku vaším jasným kariérnym snom, alebo ste mali v zálohe plán B?
Nie, ja som vôbec nevedel, čo by som chcel robiť. Mal som talent, výbornú učiteľku, ktorá ma viedla a vyhrával som súťaže, ale ku klavíru ma museli stále nútiť. Výnimkou boli jedine detské tábory, kde som sa zvykol rozplakať, keď som si za môj milovaný nástroj nemohol sadnúť.
Treba tiež povedať, že vaša hudobná kariéra sa nevyvíjala práve akademickým smerom...
Po konzervatóriu som bol rozhodnutý, že idem na Vysokú školu múzických umení. Bolo super, že mi profesori dali nádej, keď mi povedali, že na to mám. Vedeli, že chodím hrať po kluboch, no prízvukovali mi, že by bola škoda, keby som nešiel ďalej. Práve tieto ich slová ma nakopli. Potom však prišiel na školskú vrátnicu telefonát, že jedna slovenská kapela hľadá klaviristu. Robili v Prievidzi prehrávky a dopočuli sa, že hrám v Big Bande a celkom mi to ide. Tak som sa tam za nimi teda zastavil a oni mi povedali, že ma berú. Mal som krátko pred maturitou a rozhodol som sa, že na tú VŠMU nepôjdem. Podržal ma aj môj otec, ktorého názor bol pre mňa dôležitý. Vedel, že sa mi páči viac štýlov hudby a že ma pri tej klasike asi neudržia. Tak som sa teda vydal inou cestou a vybral som sa s kapelou do zahraničia. Začali sme hrávať v nemeckých kúpeľoch a pokračovali sme na výletných lodiach.
To znie ako riadna drina – veľa vystúpení, málo voľného času. Alebo sa mýlim?
Bola to platená dovolenka (smiech). Tri mesiace sme boli v Karibiku a každý deň sme stáli na inom ostrove. Keďže sme hrávali večer, cez deň sme veľmi nemali čo robiť a väčšinu času sme strávili na pláži. Výnimkou boli dni, keď sme mali skúšku s umelcom, ktorého sme sprevádzali. Alebo keď sme museli nacvičiť čísla pre divadlá, ktoré na tých výletných lodiach boli.
A ja som vás už chcela poľutovať, že ste v skľučujúco malej kajute museli donekonečna nacvičovať, kým sa ostatní okolo vás zabávali.
Poľutovať nás môžete, lebo za ten čas, čo sme tam spolu so skupinou boli, na nás logicky prišla aj stará-známa ponorková choroba. Chýbalo nám Slovensko, naša vlastná posteľ... Nebolo to ľahké. Stálo nás to veľa síl.
Napokon ste po mnohých ďalších koncertných skúsenostiach za hranicami predsa len „zakotvili“ na Slovensku. Pamätáte si na svoje prvé profi sólo vystúpenie u nás?
Celkom presne. To sú chvíle, ktoré vám prejdú celým telom a zostanú vo vás navždy. Prvýkrát som so svojou Piano Show vystúpil na gymnaziálnom plese v Ružomberku. Hral som tam päť skladieb a urobili sme z toho aj video. Nakoplo ma to, ako ľudia reagovali. Niečo takéto totiž dovtedy nikdy nepočuli, ani poznali. Išli ma doslova zožrať. Priznám sa, že takýto ohlas som naozaj nečakal.
Akým repertoárom ste vtedy strhli publikum?
Zaspieval som Eltona Johna. Hral som Rondò Veneziano, čo bola kapela, ktorá hrala skladby v klasickom štýle, no oblečené do toho nového šatu.
Už tam bolo zrejme cítiť váš budúci umelecký podpis – trieštenie žánrov a ich spájanie do prekvapivých celkov...
Áno. Presne. Mal som tam vtedy už aj skladbu Asturias, ktorá ma sprevádza úplne od začiatku. Je veľmi energická, expresívna s krásnym džezovým nádychom. Môj prvý vlastný koncert som mal v Žiline, keď mi na námestí dali krídlo. Bolo to ešte v čase, keď ma tu nepoznal naozaj nikto, iba moja rodina, kamaráti a učitelia. Keďže tam všetci prišli, bolo to veľmi náročné. Vysychalo mi v krku. Navyše ten klavír bol dosť starý a počas hrania Letu čmeliaka mi zostalo kladivko zapichnuté medzi strunami. Hoci ma technika neposlúchala, od ľudí som cítil neskutočnú energiu. Bolo jasné, že ich to zaujíma. Videl som, že to má potenciál, tak som si povedal, že to chcem robiť aj ďalej. Zahryzol som sa do toho a makal.
Úspešne sa vyhýbate kategorizáciám, kombinujete zdanlivo nekombinovateľné veci. Nemali ste ťažkosti z hľadaním cieľovky?
Keď som začal hrávať Piano Show, ľudia sa ma vypytovali, čo to vlastne hrám a čo si pod tým majú predstaviť. Kým to nepočuli, nevedeli. Takú zmes rôznorodej hudby ešte nezažili.
Ak si zvolíte jasnú cieľovú skupinu, ste jednoznačne zaradený a keď vás vedia ľudia ľahko zaradiť, cesta je rýchlejšia a priamočiarejšia. U mňa to trvalo dlhšie. Ale dnes mám svoje publikum, ktoré mi vypredáva koncerty. Som šťastný, že oni vedia, na čo idú. Vedia, že tam dostanú záplavu energie a krásnych melódií. Myslím, že každý si príde na svoje. Niekto nemusí mať rád filmovú hudbu, no keď si už raz na môj koncert sadne, zistí, že v jednej chvíli vypaľujeme Let čmeliaka, potom prechádzame do swingu, zahráme džezové improvizácie a pokračujeme skladbou z nového albumu Hry o tróny. Nie je to v pôvodnej verzii, ale s kompletne prerobeným a prearanžovaným úvodom. Skladby sa snažím robiť tak, aby boli blízke ľuďom a aby cítili, čo všetko sa dá s klavírom a s hudbou urobiť.
Boli by ste schopný urobiť počúvateľné dielo aj zo zdroja typu Justin Bieber? Alebo aj v tomto má vaša tvorba hranice, za ktoré nechodíte?
Myslím si, že by to bolo možné. Veď ani taká Katy Perry, ktorú som prearanžoval, od toho nie je ďaleko. Naposledy som na svoj nový album prerobil Lady Gaga. Jednu pomalú skladbu som trošku oživil a pridal jej energiu. Veľký úspech malo moje spojenie Eda Sheerana s Mozartom. Keď sme túto skladbu hrali na turné, bola jasným ťahákom. Aj preto som sa na nový album odhodlal podobne spojiť Beethovena s AC/DC. Týchto tvrdých pánov miluje môj osobný zvukár a prosil ma, aby som už niekedy dal aj niečo od nich. Som rád, že som sa nechal prehovoriť.
Na vašich vystúpeniach ste klaviristom aj spevákom. Čo sa náročnejšie trénuje: hlasivky, alebo prsty?
Obe. Keď sa však nad tým zamyslím, trošku náročnejší je asi ten klavír. Zároveň taktiež záleží na pomere, koľko skladieb len hrám a koľko spievam. Na súčasnom turné mám len dve spievané veci. S klavírom som teda aj tentoraz mal oveľa viac práce.
Často čítame o tom, na aké horibilné sumy si dávajú zahraničné hviezdy poisťovať časti tela, ktoré sú ich pracovným nástrojom. Vy máte poistené prsty?
Priznám sa, že nemám. Keď som sa o to aj zaujímal, takéto produkty som u nás na Slovensku nenašiel. Dalo sa to urobiť v zahraničí, no bolo to príšerne drahé a v tom období som na to jednoducho nemal. Neskôr do toho prišla ďalšia komplikácia – začal som mať problémy s kĺbmi, až také, že mi chvíľu hrozil koniec kariéry. Našťastie som sa s tým naučil bojovať.
Stalo sa vám už, že ste si pri vašom nespútanom štýle hry natiahli sval, alebo utrpeli iný úraz?
Mal som jeden nepríjemný úraz. Pri koncerte v zahraničí mi medzi klávesy vošiel necht. Kúsok z neho som vyšklbol von a pustila sa z toho krv. Musel som šou na chvíľku prerušiť, malíček som si obviazal a nejako to celé dohral. Okrem tohto často cítim únavu. Keď to príde, už v strede koncertu viem, že som buď niečo prehnal, alebo som nebol dostatočne rozcvičený. Viem, že na mňa ide kŕč. No mám už svoje spôsoby, ako si tú ruku uvoľniť aj počas hrania a ísť ďalej.
Praktizujú profesionálni klaviristi niečo ako fitnes prstov?
Nie, nijakú špeciálnu tréningovú rutinu nemám. Ak sa však dá, vždy je dobré sa poriadne rozcvičiť. Dokonca som si dal vyrobiť malý klavír, ktorý si viem hodiť do auta a brnkať si. Samozrejme, že pri normálnej premávke nehrám (smiech), ale keď je dlhšia cesta, vždy aspoň tá jedna ruka precvičuje.
Zvyknú sa vám prisniť hudobné motívy, ktoré neskôr použijete? Respektíve, pracujete aj vo svojich snoch?
V snoch nie. Skôr vo fáze tesne pred zaspávaním. Stáva sa mi však, že vo sne zaznamenám nejakú zaujímavú melódiu či rytmický nápad.
Máte pre tieto situácie pripravený na nočnom stolíku aj zápisník?
To nemám, lebo väčšinou viem, o čo išlo. Rezonuje to vo mne dlhší čas. Je však pravda, že som to už viackrát podcenil.
Keď prerábam filmovú hudbu, na začiatku to vzniká tak, že chcem urobiť hlavnú melódiu. Cvičím ju a chcem ju vedieť zahrať. Keď už ju mám nacvičenú, zvykne mi niečo napadnúť. Poznáte to, že niečo započujete v rádiu a máte to celý deň v hlave. Takto to mám aj s cvičením melódií. Stáva sa mi, že v jednej chvíli mi napadne určitá pasáž, ktorú musím hneď vyskúšať. Ak som pri klavíri, je to super, ak nie, tak sa to snažím nezabudnúť, alebo si to dokola opakujem.
Spája sa vám hudba s obrazom? Mnohí umelci majú vnemy zvláštne krížené a poprepájané.
Áno, mám to aj ja, ale mne sa viac hudba spája s farbami. Nielen jednotlivý tón, ale dokonca aj celú harmóniu, nádych skladby, si priraďujem k farbám. Keď hrám nejakú skladbu, prídem za osvetľovačmi a poprosím ich, aby mi tam dali určitú farbu, pretože to tam tak cítim.
Keď už sme pri preciťovaní, poďme k energii publika. Vnímate rozdiel medzi tým, čo dostanete od komornejšieho obecenstva a tým, čo sa vám vráti od tisícok ľudí?
Áno, množstvo ľudí, pred ktorými hrám, robí svoje. Ja som so svojím publikom spätý. Snažím sa s nimi komunikovať a chcem, aby aj oni so mnou žili. Vtedy je to dokonalé.
Mal som obdobie, keď som hrával po kluboch. Som však človek, ktorý hrá radšej na väčších pódiách. Každým rokom sa v tom utvrdzujem. Je úžasné, keď vidíte stáť 500 ľudí. Je to skrátka niečo iné, ako keď je ich 50. Milujem to. Do niektorých priestorov sa preto už aj vopred teším. Keď si predstavím vypredaný kotol, je to vždy super.
Na čo myslíte, keď ostávajú dve minúty do začiatku predstavenia?
Presne vám poviem, ako to prebieha. Sme na Slovensku, čo znamená, že nie vždy a všade mám vlastnú šatňu. Som s mojimi hudobníkmi, čiže tam žijeme spolu. Musím dbať na nich, takže nemám ani veľa času rozmýšľať sám nad sebou. Sledujem ich a naháňam ich na pódium. Dávam ich dokopy, aby sa neponevierali a organizujem to tam. Cez vysielačku sa dohodnem so zvukárom, ktorému poviem, ako to vyzerá a kedy vybehneme na pľac.
Zaujímalo by ma, v akom stave po sebe zanechávate klavíry po odohraných koncertoch. Vyzerá to, že ich veľmi nešetríte...
To áno. Asi som rozmlátil viac klavírov ako iní kolegovia (smiech). Aj v Nitre sa mi podarilo prasknúť stranu na tom zlom mieste, kde sa to len málokomu podarí. Možno ma niekto v tejto súvislosti vníma ako nejakého drevorubača, ale vo chvíli, keď hrám, do toho dávam všetko. Inak to nejde.
Je to ale dosť zvláštne. Klasická škola človeka takto nevychová. Naozaj neviem, kde sa to zobralo. Možno je to zahraničím, hraním s kapelou, alebo len skrátka emóciami. Často ma vyprovokujú moji hudobníci. S bubeníkom, ktorý je so mnou od začiatku, sme hudobne prepojení a vzájomne sa hecujeme, pričom on vždy cíti, keď ja nejdem tak, ako by bolo treba. A platí to aj naopak.
Aj napriek tomu, aký je klavír krásny a majestátny nástroj, mi pri hraní na ňom niečo predsa len prekáža. To, že sedíte alebo stojíte len na jednom jedinom mieste a že sa s ním po pódiu nedá chodiť alebo aspoň premiestňovať. Gitaristom alebo huslistom v dobrom závidím, že sa okrem emócie, ktorú do hrania dávajú, môžu v tom ošiali aj hýbať.
Nebodaj mávate počas koncertu pocit, že sa nie je kde vybúriť? Keď si človek pozrie niektoré z vašich vystúpení, veľmi to tak nevyzerá.
Možno sa to nezdá, ale záleží aj od publika. Zo začiatku sú vždy všetci decentní, no ako spolu naberáme tú energiu, stupňuje sa to. Viem si predstaviť, že keby som hral na inom hudobnom nástroji, vedel by som to rozprúdiť ešte oveľa viac. Niekedy si to aspoň kompenzujem tým, že sa postavím a ľudí v obecenstve roztlieskam.
Kde dobíjate baterky?
Vždy si medzi vystúpeniami dávam pauzu, kedy potrebujem absolútny pokoj a udržať si vnútornú rovnováhu. Často potrebujem byť po koncerte len sám so sebou.
Akú úlohu zohráva vo vašom živote ticho? Mnoho hudobníkov mu pripisuje priam detoxikačné účinky.
Áno, potvrdzujem to. Niekedy potrebujem len tak sedieť a pozerať sa, ako sa vraví, do blba. Je sranda, že keď robím niečo manuálne, napríklad v záhrade, unavím sa tak, že večer spadnem do postele a zaspím. Na koncertoch je to ale úplne inak. Hoci som tiež fyzicky vyšťavený, adrenalín z emócií úraduje ešte aj dve hodiny po vystúpení. Tak si len spokojne rozjímam a teším sa z úspechu. Nedokážem zaspať. Nedá sa to. Niekedy, keď si toho dám na druhý deň viac, je to aj na škodu.
Predstavte nám Jozefa Hollého ako poslucháča. Vaša tvorba dokáže v ľuďoch vyvolávať zimomriavky. Sú umelci, ktorí ich vedia navodiť vám?
Som veľmi náročný poslucháč. Zo zahraničných hviezd obľubujem Michaela Bublého. Bol som na viacerých jeho koncertoch, vycestoval som za ním do Prahy aj do Viedne. Vždy si pripraví inú a rovnako úchvatnú šou. Zbožňujem vystúpenia, kde je živá hudba. V Bratislave som bol aj na Hansovi Zimmerovi, to bola tiež fantázia. Takisto odporúčam Jamieho Culluma, je úplne neskutočný. Toto sú smery, z ktorých viem čerpať.
Sú však aj interpreti, ktorí ma sklamali. The Piano Guys, ktorých inak veľmi obdivujem za to, čo robia a ako krásne to dokážu naaranžovať, ma nepresvedčili. Bol som na ich koncerte vo Viedni a zistil som, že mám asi rád na pódiu viac ľudí. Ja keď si dovolím priniesť na javisko desať účinkujúcich pre päťsto ľudí, očakával by som, že pre tisícky divákov tam budú stáť viacerí než len dvaja. Viem, že to tak majú postavené, ale mne to tam skrátka chýba. Už by som na taký koncert nešiel. To som ja a môj vkus.
Je vo vás dnes ešte stále ten chlapec, ktorý v detskom tábore plakal, že nemá pri sebe klavír?
Určite áno. Ja aj zomriem ako chlapec (smiech). Veď o nás chlapoch sa to zvykne aj vravieť, že sme veční chlapci. Mám pocit, že u mňa to niekedy platí dvojnásobne.
Pre umelca je však asi aj nevyhnutné, aby nestratil hravosť, nie?
To áno. Na sto percent. Nerobil by som veci tak, ako ich robím, keby som to v sebe nemal. Práve tá hravosť na pódiu za klavírom je to, čo ľudí baví. Radšej aj buchnem rukou vedľa, len aby som si neubral z emócie, ktorú práve prežívam.
Ako vidíte rok 2020? Vraj chystáte pauzu. Máme sa báť?
Mal som na mysli skôr pauzu od vydávania albumov (smiech). Aj keď, budúci rok oslavujem prvú desaťročnicu na scéne, tak by sa to malo aj patrične osláviť. Možno vydám výberovku skladieb „BEST OF“. V štádiu príprav je aj veľké vystúpenie v Národnom tenisovom centre s osemdesiatčlenným orchestrom. Jozef Hollý à la Hans Zimmer, ak si to môžem dovoliť takto nazvať. Budúci rok dokonca premiérovo zvažujeme aj letný open air koncert. Práce bude teda dosť a krásnej hudby ešte viac.
(PR)