Matej Drlička: Naša ekonomika potrebuje aj kreatívny priemysel

Najväčší letný festival klasickej hudby na Slovensku Viva Musica! nemá o divákov núdzu. Jeho šéf vidí problém skôr v skostnatenom politickom aparáte, kde je kultúra považovaná stále len za „bižutériu“.

Matej Drlička
Zdroj: PETRA LAJDOVA PHOTOGRAPHY

Aké výzvy prináša organizovanie renomovaného kultúrneho podujatia aj ako bude vyzerať 16. ročník v znamení slovenskej, a predsa svetovej dramaturgie, porozprával riaditeľ festivalu Matej Drlička.

Viva Musica! odštartovala v roku 2005. Pred vami na Slovensku typovo podobné podujatie chýbalo. Ako sa vôbec zrodila idea urobiť vysoké umenie ležérnejším zážitkom?

Väčšinu svojho života som bol hudobník, klarinetista. Osem rokov som žil v Nice a hral v orchestri v Cannes. Tam som zažil fenomén letných festivalov. Počas celého roka sme boli klasický symfonický orchester, ktorý hral vo frakoch pre publikum v čiernych oblekoch, pričom v lete sa to všetko preklopilo do toho, že sme hrali v košeliach s vyhrnutými rukávmi. Bola to fascinujúca skúsenosť. Videl som totiž, že klasika sa nemusí brať úplne vážne a že hudbu nedehonestuje, ak je protokol uvoľnenejší a hrá sa na námestiach, nádvoriach či dokonca na pláži. Povedal som si, že tento rozmer klasickej hudby je presne to, čo chcem priniesť na Slovensko. V roku 2005 som zorganizoval prvý ročník, vtedy ešte pod názvom Hudobné záhrady Bratislavy. Zafungovalo to, urobili sme štyri koncerty na nádvorí Starej Radnice. Rýchlo sa ukázalo, že je tu publikum, ktoré tá klasika zaujíma.

Koľko organizačného úsilia stojí dostať sem svetovú hviezdu, napríklad takého Johna Malkovicha, ktorý vystúpil na festivale predvlani?

Svet umenia a umeleckých agentúr je v podstate malý. Aj keď je John Malkovich hollywoodska hviezda, je zastúpený agentúrou a kľúčová je sieť kontaktov. Počas rokov, čo fungujeme, sme si budovali dobré meno u zahraničných agentúr. Je jasné, že keby sme požiadali zástupcov Johna Malkovicha pri druhom ročníku, ani by nám neodpísali.

To, že sme trpezlivo pracovali, aby sme jedného dňa mohli do Bratislavy zavolať aj takúto hviezdu, sa medzi agentúrami vedelo. Oni totiž medzi sebou komunikujú. Sú aj neoficiálne blacklisty, ktoré si agentúry medzi sebou zdieľajú. Veľké agentúry majú jasne identifikované festivaly, ktoré napríklad neplatia, alebo ktoré meškajú s úhradami, či nemajú dobrú produkciu.

Keď Michal Kaščák budoval Pohodu, určite netušil, že tam raz dostane Lou Reeda alebo The Cure. U nás to bolo to isté. Museli sme na trhu, ktorý je drsný a funguje na princípe peňazí, urobiť maturitné skúšky. Keď dnes oslovíme agentúru s tým, že sem chceme dotiahnuť veľkého umelca, väčšinou nás už poznajú, alebo si ľahko preklepnú našu reputáciu.

Je to beh na dlhé trate a vždy, keď sa ma niekto opýta na radu, hovorím, že treba byť trpezlivý. A správať sa tak, aby sa k nám chceli ľudia vracať. To je extrémne dôležité. Tým, že nedisponujeme úžasnými koncertnými sálami a nedokážeme vyplácať také isté honoráre ako festivaly v Londýne či v Paríži, u nás je to o prístupe k umelcom a o komunikácii.

Všetci tí umelci, tie „veľké mená“, nám pri odchode úprimne vravia, že si mysleli, že idú do rozvojovej krajiny, no odchádzajú šokovaní z toho, ako úžasne boli prijatí, aká profesionálna bola produkcia a aké srdečné publikum tu zažili. Ich očakávania sú minimálne a nakoniec sú dojatí. Toto sú neskôr ambasádori, ktorí ďalej šíria dobré meno festivalu Viva Musica! vo svete.

Pomohlo vám 15 rokov skúseností a výziev, ktoré priniesli, lepšie čeliť súčasnej situácii?

Budovanie festivalu v krajine, ktorá a priori nemá kultúru ako svoju prioritu, človeka veľa naučí. Myslím si, že robiť akékoľvek podujatie kdekoľvek vo svete, je zložité. Akonáhle si musíte projekt zafinancovať sami, je to ťažké. U nás je to možno ešte problematickejšie, lebo kultúra skrátka nie je v DNA nášho národa. A to, že treba naše publikum neustále kultivovať, som si aj vzal ako svoju súkromnú misiu. Rovnako ako je nutné dokola vysvetľovať politikom na všetkých úrovniach, že kultúra nie je bižutéria, ktorá skrášľuje náš život, ale že je to esenciálna súčasť.

Za vyše pätnásť rokov som sa naučil čeliť všelijakým extrémnym situáciách vrátane bankrotu, aj keď je zrejmé, že na toto, čo sa udialo a stále deje, nebol pripravený nik. Ak na to nebola pripravená veľká nadnárodná Svetová zdravotnícka organizácia, čo potom malý manažér zo Slovenska! Ale verím, že to v auguste zvládneme.

Chystáme minimálne desať koncertov a predstavíme najväčšie poklady slovenskej hudobnej scény od dobre známych mien, akými sú Juraj Bartoš alebo Dalibor Karvay, až po také, ktoré tu u nás málokto pozná, no vo svete robia Slovensku vynikajúce meno. Ja vravím, že máme čisto slovenskú, ale zároveň svetovú dramaturgiu.

festival Viva Musica 2019
Zdroj: Archív VM

Festival Viva Musica 2019

Ako pokračuje tá vaša súkromná misia v kultivovaní publika? Cítite z roka na rok posun k lepšiemu?

Festival rastie, čo do počtu koncertov, tak aj do kapacity. Často sa hovorí o tých väčších festivaloch na letiskách. Tým, že my sme rozdrobení na celé leto, tak to tak možno ani nevyzerá, ale v závislosti od programu mávame reálne od sedem- až do desaťtisíc divákov. Podľa tohto Viva Musica! fakt patrí medzi väčšie festivaly. A ukazuje sa, že to publikum tu je.

Zvláštne je, že osveta o tom, že by ľudia mali chodiť na koncerty, nejde zhora, odkiaľ by mala. Nejde len o Viva Musica!, lebo ja ju nevnímam ako nejaký izolovaný ostrov. Náš festival je súčasťou rodiny, kam patrí aj Slovenská Filharmónia, Slovenská národná galéria alebo akýkoľvek divadelný festival. Je nás hŕstka a všetci sa snažíme o to isté – aby sa diváci dostali ku kvalitnému umeniu.

Každý uvedomelý človek asi vie, kde je hranica medzi vysokým a konzumným umením. Toto sa snažíme nastavovať a obrovský prelom cítim v tom, že sa o kultúru a umenie zaujímajú mladí ľudia. Keď som si uvedomil, že aj oni chodia na Viva Musica!, bolo to také symbolické víťazstvo. Je veľkým nešťastím, že klasická hudba je vnímaná ako umelecký štýl, ktorý je pre starých. Kategorizovanie, pre koho je hudba, je otrasné. Vďaka našej dramaturgii a komunikácii sa nám podarilo tieto veci zmeniť. Výrazne omladzujeme.

Fenomén, ktorý si tiež všímam, je, že ženská časť našej spoločnosti je tá, čo kultivuje. Vidíme to na štatistikách predaja našich vstupeniek alebo aj na sociálnych sieťach. Žena je ten motor, ktorý rozhoduje, že sa ide na kultúru.

Môj laický postreh je, že prvýkrát je motorom žena, no druhýkrát už motor u druhej časti páru naskočí sám.

Môže byť. K nám aj chodí dosť párov. Keďže však dnes existujeme v určitom digitálnom priestore, máme dáta, a tie sú jasné. Cherchez la femme, ako hovoria Francúzi.     

Myslíte, že nedávny lockdown a s ním súvisiace duševné ochudobnenie či absencia nových podnetov primäli ľudí, aby si viac cenili kultúru? Neviem si predstaviť, ako by sa dalo vydržať medzi štyrmi stenami bez nej.

Veľmi by som si prial, aby ste mali pravdu. My sme počas koronakrízy naštartovali projekt Umenie pod oknami, kedy sme odohrali spolu 25 benefičných koncertov pre domovy seniorov i v mestských častiach. Boli sme prvým podujatím, ktoré počas pandémie vytiahlo muzikantov von. Ohlasy boli fenomenálne. Tam sa ukázala skutočná sila umenia.

Opäť sa však musím vrátiť k politike. Bolo by dobré, keby to nebola len pani prezidentka, ktorá spomenie kultúru vo svojej správe, ale pridali by sa k nej aj premiér alebo samotná ministerka. Keby niekto z nich práve teraz pomenoval veci správnymi menami a povedal, že tu nemáme len automobilový priemysel, ale aj kreatívny priemysel, ktorý sa zásadnou mierou podieľa na HDP.

Zoberte si Netflix, aj ten je so svojou globálnou produkciou výsledkom tvorby umelcov. Nebyť ich výkonov v seriáloch či filmoch a kníh, ktoré ste počas uplynulých ťažkých týždňov doma čítali, zbláznili by ste sa. Naši politici sa však k tomuto absolútne nevyjadrujú.

To, že kreatívny priemysel je u nás na chvoste záujmu kompetentných, nie je len váš postreh...

Je smutným porovnaním, keď vidíme, ako v okolitých krajinách chodila umelcom počas korony veľmi adresná pomoc. Nemuseli ani nič dokladať, lebo digitálne systémy sú tam nastavené tak, že vedia presne rozpoznať dotknuté skupiny a štát automaticky kompenzuje týmto ľuďom škody.

Odklad daňovej povinnosti, ako to bolo u nás, je úplná blbosť, lebo ma to neskôr aj tak dobehne. Tu sa podnikateľom doplácajú nájmy, ale na umelcov sa zabudlo. A pritom segment kreatívneho priemyslu je dnes na Slovensku skutočne relevantný. Patrilo by sa poďakovať umelcom za to, že počas týchto mesiacov pracovali bez akéhokoľvek nároku na honorár.

Aj v takomto problematickom zázemí sa vám každoročne darí usporadúvať podujatie, ktoré z experimentu vyzrelo na najväčší letný festival klasickej hudby na Slovensku. Čo je nočnou morou organizátora a ktoré momenty vás, naopak, utvrdzujú, že čo robíte, stojí za všetku drinu?  

Prvá a najväčšia obava je vždy tá, či sa nám podarí nazbierať dostatok partnerov na to, aby Viva Musica! vôbec bola. Tá sa rozplynie, keď to vyjde. Druhá obava je z toho, či je program taký, aby zaujal divákov. Tá sa rozplynie, keď sa koncert vypredá. Tretia obava je z toho, či sa koncert bude páčiť. Keďže 99 percent našich koncertov sa končí standing ovation, tiež sa skoro rozplynie.

Najväčšou satisfakciou pre mňa je elektrizujúca atmosféra počas koncertu. Keď sa pozerám na zaplnenú sálu a vidím ľudí, ako nadšene tlieskajú a potom za nami chodia, aby nám poďakovali. Podobne ma zahreje, keď vidím rozžiarených umelcov, ktorí sa z toho, čo sa deje, úprimne tešia.

V tomto je umenie naozaj extrémne obohacujúce. Aj preto si ako dobre fungujúca eventovka držíme festival ako našu najväčšiu radosť z celého roka. Keď sa to celé spojí a tá celoročná drina vyústi napokon do potlesku a spokojnosti, je to niečo neopísateľné.

(PR)

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.