Keď sa povie cementár, väčšina si predstaví ufúľaného robotníka v montérkach. Kto sú cementári dnes? Môže byť cementárom ktokoľvek?
Cementárne boli vždy spájané s prachom a špinou. To už ale nie je pravda. Ak by ste dnes vošli do ktorejkoľvek zo štyroch slovenských moderných cementární, boli by ste prekvapení, aká čistota vládne v týchto závodoch. Často vidím prekvapené tváre návštevníkov a ich milé reakcie typu: „toto som teda nečakal/a“.
Cementárom záleží, aby bola ich „fabrika“ vnímaná pozitívne, na to však bolo treba zmeniť v prvom rade myslenie ľudí, ktorí v cementárňach pracujú. Nielen v prístupe k zodpovednosti, ale aj bezpečnosti pri práci. A áno, aj dnes, keď sa prejdete po závode, všetci bez výnimky od riaditeľa cez vedúcich až po operátorov majú na sebe montérky, prilbu, ochranné okuliare, špeciálnu ochrannú obuv, rukavice a ochranné tvárové masky. Masky boli dôverne známe cementárom už dávno pred pandémiou. Ochrana pred prachom priamo na pracovisku, kde obrovské technologické zariadenia spracovávajú tisíce ton polotovarov a cementu prevažne prašnej konzistencie, je stále aj napriek stovkám moderných filtrov extrémne dôležitá.
Takže moderný „cementár“ je vysoko kvalifikovaný, obsluhuje väčšinou úplne automatické a poloautomatické výrobné linky riadené na diaľku, musí vedieť obsluhovať vysokozdvižný vozík, nakladač alebo akékoľvek zdvíhacie zariadenie. „Výrobári“ musia rozumieť základom mechaniky a elektriky a naopak „údržbári“ musia rozumieť funkčnosti výrobných zariadení. Bez takejto symbiózy by to už dnes v tak komplexnej výrobnej mašinérii, akou cementáreň je určite nefungovalo. Doplnení sú technológmi a kvalitármi, ktorí im pomáhajú vyrábať efektívne a hlavne v špičkovej kvalite.
Cementárne patria k našim strategickým podnikom, zamestnávajú tisíce lokálnych ľudí a viditeľne sa starajú o obce, kde pôsobia. Ani to však nestačí na to, aby sa občas neozvali aktivisti a nevytkli vám ekologické prešľapy. Nie je to frustrujúce?
Každá zo slovenských cementární je neoddeliteľnou súčasťou komunity. Všetky majú vo svojom názve aj obec pri ktorej stoja. Či už sa bavíme o cementárni Ladce, Rohožník, Horné Srnie a lebo Turňa nad Bodvou. A každá s týchto obcí je ovplyvnená existenciou tak veľkých závodov, akými cementárne sú. Je v záujme vedenia každej cementárne, aby vzťahy s komunitou ľudí žijúcich v okolí fabrík boli čo najlepšie. A viem, že veľa ľudí z týchto a iných okolitých obcí vníma, že sa cementárne zaujímajú o ich potreby a robia maximum, aby minimalizovali dopad na svoje okolie.
Už dávno sa však nebavíme len o vplyve na životné prostredie ako také, keďže cementárne sa zmodernizovali a spĺňajú všetky prísne európske normy z hľadiska emisií. Cementárne pozorne monitorujú aj kvalitu ovzdušia a množstvo ťažkej autodopravy, ktorá vytvára sekundárnu prašnosť zmierňujú rôznymi opatreniami. Okrem toho, každá z cementární vedie transparentnú komunikáciu s obyvateľmi a s miestnymi pro-eko organizáciami. Ich požiadavky sú pre závody výzvou, aby sa neustále zlepšovali. Pokiaľ je dialóg konštruktívny, musia byť cementárne schopné zareagovať na všetky oprávnené sťažnosti.
O cementárňach sa dnes hovorí ako o riešení, ktoré nás má zachrániť pred skládkami odpadu. Ako vlastne vedia cementárne pomôcť Slovensku zbaviť sa prívlastku skládková veľmoc?
Začnem trochu zoširoka. Cementáreň potrebuje na základnú reakciu prebiehajúcu v rotačnej peci, tzv. dekarbonizáciu vápenca, veľké množstvo tepla - 900°C na rozklad vápenca a 1450°C na tvorbu reaktívnych minerálov, ktoré tvoria podstatu zloženia cementu. V minulosti bolo hlavné palivo vždy fosílne. Či už sa bavíme o zemnom plyne, ťažkom vykurovacom oleji alebo od 70-tych rokov hlavne o uhlí.
V druhej polovici 90-tych rokov sa po vzore cementární v západnej Európe začali aj na Slovensku pokusy s náhradou fosílnych palív palivami z odpadových materiálov. Ako prvé alternatívne palivo boli použité jazdené pneumatiky, z ktorých sa vďaka unikátnej technológii dlhého retenčného času spaľovania v rotačnej peci dalo vyťažiť rovnaké množstvo tepelnej energie ako z uhlia. Dnes sú jazdené pneumatiky v prevažnej miere recyklované a preto cementárne postupne prešli na tepelné zhodnocovanie alternatívnych palív z nerecyklovateľných odpadov, najmä plastov, ktoré musia byť starostlivo roztriedené a mechanicky upravené, aby vo forme TAP (tuhé alternatívne palivo) boli použiteľné v horákoch cementárskych rotačných pecí. A práve toto je tá časť odpadu, ktorá namiesto toho, aby na skládkach hnila pod zemou a vytvárala potenciálnu hrozbu tvorby najškodlivejšieho klimatického plynu metánu, môže byť plne využitá.
Každá tona TAP, ktorá je bezodpadovým spôsobom zhodnotená v cementárni nesmierne prospieva životnému prostrediu. Na skládky sa vyvezie menej materiálu a zároveň nevzniká veľké množstvo škodlivého CO2 pri spaľovaní fosílnych palív. Keď to spočítame, len cementárne na Slovensku zbavia planétu takmer 400 tisíc ton odpadu ročne. A vďaka novej stratégii ministerstva životného prostredia budú slovenskí cementári oveľa významnejším spôsobom prispievať k minimalizácii tvorby nových skládok na Slovensku. Modelovým príkladom pre naše cementárne sú tie rakúske, kde už dnes nahrádzajú viac ako 80% celkového tepla práve energiou z alternatívnych palív.
Môže byť cementáreň ekologická a uhlíkovo neutrálna? Problematický je predsa samotný energeticky náročný výrobný proces.
Samotná myšlienka o uhlíkovej neutralite výroby cementu znie trochu ako science-fiction. Napriek tomu Európska cementárska asociácia CEMBUREAU zverejnila tento rok štúdiu predpokladanej uhlíkovej neutrality cementárenského priemyslu do roku 2050. Táto štúdia sa opiera aj o technológie zachytávania CO2 emisií, ktoré sú dnes ešte len vo vývoji, prípadne budú onedlho testované. Ďalej predpokladá úzku spoluprácu v rámci celého stavebného priemyslu. Čo znamená všeobecnú aplikáciu nízko-uhlíkových cementov, komplexnú zmenu nákladnej dopravy z naftového pohonu na vodíkovo-elektrický, výrobu elektriny priamo v závodoch z odpadového tepla alebo z iných alternatívnych zdrojov a ešte mnoho iných opatrení. Osobne si myslím, že v priebehu 30 rokov bude ľudstvo schopné vyvinúť technológie, ktoré dokážu aj taký energetický náročný proces, akým výroba cementu určite je, pretvoriť na zelenú, uhlíkovo neutrálnu výrobu.
Akými zmenami prešla výroba cementu v posledných rokoch?
Výroba cementu prešla za posledných 70 rokov veľkými zmenami. Ešte v 50-tych a 60-tych rokoch vyrábala väčšina cementární cement tzv. mokrou metódou. Táto síce vyžadovala menej filtrov, ale teplo potrebné na výpal bolo minimálne dvojnásobne vyššie ako v súčasných moderných závodoch. V 70-tych a 80-tych rokoch k nám prišla revolúcia v spôsobe mletia cementu a inštalácia separátorov druhej a tretej generácie znížila drasticky spotrebu elektrickej energie na výrobu tony cementu a taktiež zvýšila kvalitu vyrábaných produktov. No a koncom minulého storočia začali fosílne palivá neúmerne zdražovať, pričom aj z dôvodu vyťaženosti väčšiny európskych uhoľných baní sa kvalita uhlia výrazne znižovala. Vtedy vyspelé ekonomiky zareagovali úpravou technológií na spoluspaľovanie vytriedeného a upraveného odpadu v cementárňach, ktorý sa odvtedy používa ako alternatívne palivo.
Koľko ton cementu sa vyprodukuje ročne na Slovensku? Využije sa primárne pre naše potreby alebo je určený skôr na vývoz?
Na Slovensku sa posledné roky výroba cementu blíži ku štyrom miliónom tonám ročne. Avšak naša domáca ekonomika potrebuje len necelé dva milióny ton. Slovenskí cementári sú preto významnými exportérmi do susedných krajín, hlavne do Maďarska. V rohožníckom závode firmy CRH sa vyrába aj pomerne unikátny biely cement, čo je produkt s oveľa vyššou hodnotou v porovnaní so šedým cementom. Predáva sa po celej Európe, dokonca až v 17-tich krajinách, na čo sme pochopiteľne hrdí.
Ako zasiahla pandémia cementársky priemysel? Pocítili ste nejaké negatívne dopady?
Náš priemysel je integrálnou súčasťou stavebníctva. Stavebníctvo je kolos, ktorý sa zastavuje pomaly aj napriek rôznym krízam. Vždy je cítiť určitý dobeh hlavne veľkých infraštruktúrnych projektov, akými sú diaľnice, železnice, tunely alebo mosty. Cementáreň je fabrika s nepretržitou prevádzkou, takže výroba zastavená nebola, no všetky závody prijali mimoriadne prísne protipandemické opatrenia. Avšak po mesiacoch trvajúcej pandémie cítia už aj cementári spomalenie stavebníctva. Nesmierne záleží na tom, ako si štát poradí s naštartovaním veľkých projektov, ktoré boli rozpracované a pripravené na realizáciu v budúcom roku 2021. Aj z týchto dôvodov bolo zostavovanie predajných plánov na budúci rok nesmierne náročné.
Cement sa používa v stavebníctve už celé tisícročia a vy napriek tomu tvrdíte, že ide o surovinu 21. storočia a že napríklad budúcnosť našich ciest je práve v betóne. Ako to?
Víziou Zväzu výrobcov cementu SR je zmeniť súčasné slovenské cestné status quo. Slovensko sa rokmi totiž stalo posledným čisto asfaltovým ostrovom v Európe, čo sa týka ciest a diaľnic. Na Slovensku nie sú momentálne okrem 8 km cesty medzi Malackami a Rohožníkom a kúskom diaľnice D1 pri Senci žiadne moderné betónové vozovky. A tu musím podčiarknuť slovo „moderné“, pretože stará „betónka“ D1 medzi Brnom a Prahou bola na míle vzdialená od technológie výstavby betónových diaľnic, aké sa robia posledných 30 rokov. Argumenty typu: je to drahé, po tých paneloch sa hrozne jazdí, keď sa to pokazí, tak sa to zle opravuje, je to hlučné, nie sú už dávno pravda.
Náklady na výstavbu modernej betónovej cesty vedia byť dnes rovnaké ako na asfaltku, ak nie nižšie, lebo vyrobená môže byť z domácich surovín, ktoré nemusia byť dovážané ako asfalt. Na betónke sa nikdy nebudú tvoriť nebezpečné koľaje, je rovnako hlučná ako najkvalitnejšia asfaltka, okrem toho je svetlejšia, takže v noci výrazne zvyšuje komfort jazdy. A nakoniec treba povedať, že súčasné technológie umožňujú autám jazdiť po opravenej betónovej vozovke už niekoľko hodín po odstávke. Pre nás by mohlo byť svetlým príkladom napr. Poľsko, ktoré bolo donedávna ostrovom nekvalitných asfaltových ciest. Dnes, po 12 rokoch od začiatku výstavby betónových vozoviek, je v Poľsku 1700 km moderných betónových diaľnic a ďalšie stovky kilometrov okresných betóniek. A so zvyšujúcou sa intenzitou ťažkej nákladnej dopravy sú betónové vozovky jediné nákladovo udržateľné riešenie.
Bude teda rok 2021 patriť cementu?
Ako som už povedal, pozeráme sa trochu s obavami na budúci rok. Veríme, že štát nezanevrie na veľké projekty, aj keď verejné financie nebudú v najlepšom stave, práve kvôli pandémii. Stavebníctvo sa však musí rozbehnúť, pretože na každého jedného pracovníka v stavebnom sektore je naviazaných ďalších 7-8 pracovných miest v iných sektoroch hospodárstva. Veríme preto, že práve týmto spôsobom sa bude dať stimulovať ekonomika Slovenska a tým pomôcť celej spoločnosti. Cementári budú v každom prípade pripravení a naše rotačné pece sú schopné zvládnuť aj veľmi veľké projekty, tak ako to vždy zvládali aj v minulosti.