Prvé zelené vodárenské dlhopisy a nový prístup k financovaniu však môžu otvoriť cestu k modernizácii sietí. O týchto a ďalších témach, ktoré sužujú vodárenstvo na Slovensku, sme sa porozprávali s pánom Danielom Kratkym, podpredsedom predstavenstva Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti (VVS) a podpredsedom správnej rady Klubu akcionárov VVS.

Ako by ste zhodnotili súčasný stav vodárenskej infraštruktúry na Slovensku a ktorý problém považujete za najkritickejší?

Je verejne známe, že stav vodárenskej infraštruktúry na Slovensku, ale v zásade aj v celej Európskej únii, má veľké medzery z hľadiska investícií, pretože vodárenská infraštruktúra má kvôli svojej dlhej životnosti isté špecifiká.  Tie sa týkajú najmä toho, že pokiaľ sa o vodárenskú infraštruktúru riadne nestaráte, má táto infraštruktúra svoju zotrvačnosť.  To znamená, že technický stav častokrát nenúti konať zo dňa na deň a robiť strategické rozhodnutia o veľkých investíciách do vodárenskej infraštruktúry.  A tie parciálne problémy, ktoré vzniknú, riešite lokálnymi opravami.

Našťastie si veľkú medzeru v otázke investícií do vodárenskej infraštruktúry v celej Európskej únii uvedomujú ako Európska komisia, tak aj Európsky parlament v podobe práve pripravovanej Európskej stratégie odolnosti v oblasti vody.

Investičný dlh vo vodárenskej infraštruktúre na Slovensku sa odhaduje na 7–10 mld. eur. Aké sú podľa vás hlavné príčiny nedostatočného financovania údržby, obnovy a rozvoja vodárenskej siete?

Aby ste vytvorili priestor pre akéhokoľvek investora, aby investoval finančné prostriedky do akéhokoľvek sieťového odvetvia, musíte sieťové odvetvie pre investora urobiť cenovo prediktívnym, legislatívne stabilným a výnosovo atraktívnym. Na Slovensku nie je splnený ani jeden z týchto troch predpokladov, situácia v Európskej únii je však odlišná. Vo svete je situácia ešte rôznorodejšia, pričom treba poctivo povedať, že existujú príklady dobrej aj zlej praxe v otázke investovania do vodárenskej infraštruktúry. Nemôžeme tvrdiť, že všetky modely uplatnené v zahraničí boli správne, ale existuje mnoho dobrých príkladov, z ktorých by sa Slovensko mohlo inšpirovať a neinšpiruje sa.

Prečo je vodárenstvo na Slovensku pre súkromných investorov neinvestovateľné a čo by mal štát urobiť v súlade so záväzkami SR voči EÚ?

Ako som povedal, ak hovoríme o prilákaní investorov do sektora vodárenstva na Slovensku, tento sektor je dnes pre nich v podstate neinvestovateľný. Cenová regulácia a legislatívne rámce sú nepredvídateľné a nečitateľné, pod tlakom rôznych politických a politicko‑marketingových záujmov, takže na Slovensku neexistujú takmer žiadne predpoklady na to, aby sem investor dnes investoval. Štát pritom vo svojom postoji vajatá: na jednej strane tvrdí, že zodpovednosť za vodárenstvo nesú akcionári, teda obce a vodárenské spoločnosti, no na druhej strane Slovenská republika je žalovaná pred Európskym súdnym dvorom za nedodržiavanie európskej smernice o čistení komunálnych odpadových vôd — ide teda o štátny záväzok, ktorý sme prevzali vstupom do EÚ. Prenesenie zodpovednosti výlučne na obce alebo vodárenské spoločnosti je neudržateľné, preto by verejná moc mala vytvoriť predpoklady buď tak, že štát sám investuje do vodárenstva (napríklad zriadením štátnej infraštruktúrnej spoločnosti, ktorá by financovala investície a vodárenské spoločnosti by infraštruktúru prevádzkovali), alebo prostredníctvom PPP partnerstiev, ako k tomu vyzýva európska stratégia na posilnenie odolnosti v oblasti vody.

Vodárenské spoločnosti zvyčajne hospodária len z príjmov z regulovanej činnosti, ktoré však nestačia. Aké riešenia navrhla VVS na zvýšenie financií určených na spravovanú infraštruktúru?

Naša spoločnosť v roku 2022 predložila akcionárom stratégiu rozvoja, ktorú naši akcionári v drvivej väčšine podporili. Stratégia je postavená aj na rozvoji tzv. neregulovaných činností, pri ktorých cenové rámce neurčuje Úrad pre reguláciu cenových odvetví. Aby sme mali nástroj (vehikel), ktorý môže investovať do neregulovaných činností a zároveň zbierať finančné prostriedky aj od iných investorov, založili sme investičný fond H2O FUND SICAV a.s. v Prahe. Práve týmto nástrojom chceme ponúknuť možnosť investovať do tohto segmentu aj iným investorom. Fond je pripravený už dnes investovať do projektov, ktoré môžu podporovať aj našu regulovanú činnosť. Treba povedať, že vytváranie takýchto kaptívnych investičných fondov nie je vo svete ani v Európskej únii nič nové a v zásade to robí väčšina veľkých sieťových spoločností, či už v oblasti elektriny alebo plynu. Má to svoje výhody a účely.

Ako uvedenie prvej vodárenskej emisie dlhopisov VVS „Voda spieva I“ pomohlo obciam a mestám ako akcionárom VVS a prispelo k modernizácii vodárenskej infraštruktúry? 

Na úvod je dôležité vysvetliť, prečo sme vlastne vytvorili dlhopisový program garantovaných výnosov a ako tento program súvisí s emisiou Voda spieva.  Pomôžem si pritom paralelou k zeleným dlhopisom a tzv. EÚ Green Bond štandardu. Tento štandard nie je primárne reguláciou ani právnou úpravou, ktorá slúži emitentom len na vydanie jednej emisie dlhopisov, ale ide o rámec platný od decembra 2024, ktorý povzbudzuje emitentov vytvárať dlhopisový program, ktorého súčasťou bude viacero emisií dlhopisov. My, po vzore tejto filozofie EÚ, sme vytvorili dlhopisový program garantovaných výnosov, ktorého súčasťou budú viaceré emisie dlhopisov. Voda spieva I je teda prvou emisiou. Veríme, že v prvom kvartáli budúceho roka vydáme aj prvú zelenú vodárenskú emisiu dlhopisov — tá bude celkovo druhou emisiou v rámci tohto programu. Očakávame, že nás inštitucionálni investori začnú vnímať ako kredibilného a skúseného emitenta a že do programu pribudnú ďalšie emisie, ktoré úspešne umiestnime na zahraničných kapitálových trhoch.

Ďalším významným krokom v rámci reštrukturalizácie financovania VVS bolo zabezpečenie financovania v rozsahu 130 miliónov eur od Slovenskej sporiteľne. Akým spôsobom tento úverový rámec pomôže VVS pri napĺňaní rozvojových plánov?

To je správna otázka, pretože bez peňazí máte len plány, ale neviete ich uskutočniť. Jednoducho — tú krv do žíl nám dalo práve toto financovanie, o ktorom hovoríte, a v zásade sme týmto financovaním – ak to poviem veľmi zjednodušene –, vyriešili dve témy. Prvou je, že sme si reštrukturalizovali naše doterajšie financovanie, ktoré nám poskytovali tri banky; nešlo však o klubové ani syndikované financovanie, takže vzniklo financovanie od jednej banky, čo nám otvára viacero pozitívnych možností. Druhým aspektom je, že týmto financovaním podporujeme aj náš investičný fond, o ktorom som hovoril v predchádzajúcej odpovedi — fond dostal zdroje, aby svojou investičnou činnosťou mohol podporovať a investovať prostriedky do subjektov, ktoré následne budú môcť poskytovať svoje produkty a služby samotnej vodárenskej spoločnosti, ale aj iným vodárenským spoločnostiam na Slovensku.

Vodárenský ombudsman nedávno upozornil na to, že popri investičnom dlhu treba na Slovensku definovať komplexný štandard pre udržateľnosť dodávky vody a odvádzania odpadových vôd zodpovedajúci 21. storočiu. Čo bude podľa vás potrebné na naplnenie tejto výzvy?

Vodárenský ombudsman v iniciatíve, ktorou sme sa zaoberali v uplynulých dňoch, poukázal na skutočnosť, že na východnom Slovensku je vyše 100 obcí, ktoré vlastnia vodárenskú infraštruktúru, a toto vlastníctvo väčšine týchto obcí prináša viac komplikácií než benefitov.

Vodárenský ombudsman tiež poukázal na prax, že tieto obce dlhodobo prejavujú záujem predať túto vodárenskú infraštruktúru samotnej Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, ktoré túto infraštruktúru pre viac než 100 obcí prevádzkujú, ale nevlastnia – a táto dvojkoľajnosť spôsobuje problémy.

Fakt, že prevádzkujeme vodárenskú infraštruktúru, ktorá nám nepatrí, vytvára na strane obcí aj našich spoločností viacero komplikácií. Nevieme investovať do rozvoja tejto infraštruktúry, keď ju nevlastníme. Obce na to nemajú vytvorené prostriedky, aj keď je ich povinnosťou podľa zákona zabezpečiť dodávku vody svojim obyvateľom.

Táto, povedal by som, zlá prax spôsobuje, že infraštruktúra sa nerozvíja. Aby sa tak dialo, jednoducho musí mať jedného vlastníka. Podmienky, za ktorých sa táto vodárenská infraštruktúra v minulosti odkupovala – ako tieto obce a kancelária vodárenského ombudsmana indikovali – neboli čitateľné ani jasné pre obce. Kancelária ombudsmana preto upozornila na túto skutočnosť, aby sme sa touto témou zaoberali vo vedení spoločnosti.

Táto aktivita ombudsmana vyústi do podpisu memoranda medzi VVS a Kanceláriou vodárenského ombudsmana, v ktorom sa zaviažeme zaviesť jasné a transparentné kritériá, podľa ktorých budeme rozhodovať, kedy a za akých parametrov infraštruktúru odkúpime.

Ako vnímate legislatívne nastavenie štátu voči vodárenským spoločnostiam? Poskytuje štát dostatočnú podporu, a ak nie, čo by podľa vás bolo potrebné zmeniť alebo zlepšiť, aby štát viac podporoval túto činnosť?

Ak by sme išli do nejakej legislatívnej formy mikromanažmentu, tých tém, ktoré je potrebné zmeniť, je strašne veľa. Toto sa naisto nestihne v tomto volebnom období.

Na druhej strane, pokiaľ sa pozrieme na strategický rozvoj – čiže zásade to, čo je potrebné legislatívne zmeniť –, tých vecí nie je veľa. My sme dnes však skôr objektom politického marketingu.

Vedú sa proti nám difamačné kampane ako odpoveď na potrebu niektorých predstaviteľov verejnej moci zviditeľniť sa na téme vodárenstva, namiesto toho, aby títo predstavitelia zodpovedne pristupovali k stavu vodárenstva na Slovensku a mali ochotu na odbornej úrovni diskutovať o potrebných opatreniach.. Takáto diskusia na Slovensku absolútne neprebieha a mrzí nás to. Hovorím to aj v mene našich vyše 2 000 pracovníkov. Ukazuje sa na nás prstom, sme uvádzaní ako príklad zlej praxe, predstavitelia spoločnosti sú označovaní za klany, za „vodárenskú mafiu“ a sú nám pripisované rôzne ďalšie prívlastky, pritom my aj naši pracovníci nerobíme nič iné, len sa snažíme, aby minimálne Východoslovenská vodárenská bola dobrým susedom, dobrým partnerom a spoľahlivým dodávateľom služieb, na ktoré sa obce aj obyvatelia môžu naisto spoľahnúť.

Ktoré kroky považujete teda za nevyhnutné, aby sa na Slovensku mohla obnova a rozvoj vodárenskej infraštruktúry diať vo väčšej miere ako doteraz?

V zásade by som to videl v dvoch takých základných krokoch. Prvý krok je, aby Národná rada Slovenskej republiky neprijímala a nezaoberala sa legislatívnymi hlúposťami, to je prvý krok.

Druhý krok je, aby Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vytvoril priestor na to, aby sme z hľadiska cenových podmienok pri regulovaných činnostiach boli spôsobilí dosahovať také príjmy, ktoré nám umožnia financovať vo väčšom rozsahu rozvoj práve týchto regulovaných činností. Nič iné nepotrebujeme.