Ak by dnes ktosi v spoločnosti rozprával historku o tom, ako v lese skolil trojhlavého draka, v lepšom prípade by mu prischla nálepka výstrednej osoby. Príbeh o dieťati, ktoré na smrť dohrýzli hady ukryté v bazéniku plnom plastových loptičiek, naopak, vyvolá zdesenie a každý rodič sa takýmto ihriskám oblúkom vyhne. Obe rozprávania však majú čosi spoločné -- sú vymyslené, čo im však nijako neuberá na popularite. Životy ľudí dnes, práve tak ako kedysi, sprevádzajú rôzne povesti a príbehy. Nešíria sa síce ústnym podaním a neobmedzujú sa na úzku komunitu, no od pravdy sú často vzdialené rovnako ako rozprávania o škriatkoch či vílach. Vitajte vo svete moderných povestí.

"Moderné povesti sú príbehy o nejakej zaujímavej, výnimočnej alebo významnej udalosti. Obyčajne síce nie sú úplne pravdivé, sú však zasadené do reálneho, spravidla presne určeného prostredia. Povesti zo súčasnosti hovoria o rôznych šokujúcich, bizarných, nadprirodzených alebo inak zaujímavých udalostiach. Snažia sa publikum presvedčiť o svojej pravdivosti, spontánne sa šíria a časom voľne adaptujú na nové miesta doby a aktérov. Príbehy sú síce typické pre dnešnú modernú industriálnu spoločnosť, ale nevynímajú ani vidiek," hovorí etnologička Zuzana Panczová. Popularita moderných povestí tkvie aj v rýchlosti, akou vedia vyjadriť náš strach, predsudky či utkvelé myšlienky. Reagujú na udalosti, technické novinky či dokonca zmeny v živote slávnych osobností. Zasycujú náš hlad po šťavnatých historkách.

Dvojičky v hmle
Krátko po 11. septembri sa napríklad objavilo množstvo "skutočných výkladov" udalostí. "V súvislosti s útokom na New York boli istý čas na internete populárne konšpiračné teórie o tom, že za ním stojí Mossad v spolupráci s CIA. Židovskí zamestnanci vraj v ten deň neprišli do práce, teroristi boli najatí CIA a v Pentagóne i Pennsylvánii nešlo o lietadlá, ale o riadené strely. Kto chcel, ten uveril, najmä ak ho v danom presvedčení utvrdil niektorý z bestsellerov a filmových dokumentov na danú tému," dopĺňa Panczová.
Po Spojených štátoch a Veľkej Británii napríklad kolovala historka o "vďačnom Arabovi". Istá pani podľa nej venovala dolár mužovi, ktorý bol pred ňou pri pokladni a chýbala mu hotovosť. Muž, podľa rozprávačov Arab, na ňu počkal na parkovisku a trval na tom, že jej dolár neskôr vráti. Keď dotyčná dáma odvetila, že to nestojí za reč, stíšil hlas a oznámil jej: "Dobre teda, ale dajte si pozor a nevychádzajte zajtra z domu." Historka sa v rôznych verziách rýchlo rozšírila aj napriek tomu, že odporovala základnej logike -- do prípravy teroristického útoku by sotva mohla byť zatiahnutá veľká skupina ľudí, ktorá nedbalo varuje náhodných "dolárodarcov".

Starý zákon, zbojníci a antisemitizmus
Podľa čoho však niektoré tvrdenie označíme za výmysel, kým iné za pravdu? Kresťanská tradícia označovala všetko, čo sa nezhodovalo s textami Starého zákona za báj či pohanskú fantáziu, konštatuje český antropológ Ivo T. Budil. Iná tradícia považuje za mýtus všetky informácie, ktorých pravdivosť nebola overená vedeckým skúmaním. Mýtus je podľa nej prekonaný predstupeň vlády rozumu. Naopak, romantická filozofia vidí v mýte nevedomý odraz hlbšieho bytia. Dávnym spoločenstvám mýtus skutočne slúžil ako "návod", vďaka ktorému si dokázali odpovedať na základné otázky. Stredoveké povesti obsahovali informácie o okolitom svete. Často -- a celkom oprávnene -- ho zobrazovali ako nebezpečný až hrozivý. Ľudia o ňom mali v tom čase len málo informácií, nahrádzali ich teda tým, čo si sami domysleli. Ako hovorí Panczová, kedysi sa ľudia báli čarodejníc, vodníkov, zbojníkov, inovercov a kacírov. "Fámy i šokujúce historky jestvovali v každej dobe a spoločnosti, a vždy v nej hrali dôležitú funkciu. Neraz sme dokonca svedkami toho, že motívy mnohých fám a súčasných povestí v skutočnosti majú jasné paralely s príbehmi starými niekoľko storočí. Typickým príkladom verejne šírenej fóbie je v európskom kontexte antisemitizmus. Odrážajú ho napríklad príbehy o židovských rituálnych vraždách, ktoré vznikali a šírili sa ako fámy a hrôzostrašné historky o Židoch rituálne vraždiacich inovercov. Nájdeme ich ešte v predkresťanskom období, ale spolu s vlnami protižidovských pogromov prekvitali v období stredoveku, v 19. storočí a aj v rámci nacistickej propagandy. Niektorí ľudia aj na Slovensku im veria ešte i dnes. Príčiny existencie týchto fám zrejme tkvejú v hľadaní obetného baránka a aj v túžbe zdôvodniť vlastnú náboženskú netoleranciu."

Legenda z mikrovlnnej rúry
Rovnako ako naši predkovia, aj my prostredníctvom povestí vyjadrujeme obavy, strach, ale aj očakávania. Folklorista Seppo Raudaskoski uvádza príklad povesti o "unesenej starej mame". Počas rodinnej dovolenky náhle umrie a bezradní príbuzní ju zabalia do deky a pripevnia na strechu auta. Cestou domov však ktosi starú mamu ukradne. Povesť vyjadruje náš strach zo starnutia a smrti -- nevieme si s nimi poradiť, sú pre nás prekážkou. Tá síce "vďaka" krádeži pominie, no nechýba ani trest -- spolu so starou mamou zmizne aj auto. Iným príkladom je strach z technických noviniek. Po zavedení mikrovlniek sa rozšírili legendy o tom, ako v nich ľudia nechtiac "upiekli" svojich domácich miláčikov. Prvé mýty na túto tému sa objavili koncom 70. rokov. Mnohí chovatelia totiž domáce mačky či psov zvykli po okúpaní dosušiť v mierne zohriatej rúre. Legendy drsným spôsobom vtipkovali o nepochopení rozhodujúceho technického rozdielu medzi mikrovlnkou a jej elektrickou či plynovou predchodkyňou. Dôsledkom bola doslova explózia úbohého domáceho zvieraťa. Podľa stránky, ktorá zhŕňa existujúce mestské legendy, sa skutočne objavilo niekoľko takýchto prípadov. Nešlo však o žiadne omyly, ale o krutosť majiteľov.

Príbeh vo virtuálnom zrkadle
Povesti sa neustále obmieňajú. Akoby mal každý rozprávač pocit, že v nich musí čosi vlastné zanechať. "Máme sklon pridávať k nim čosi zo svojej skúsenosti. Ak sa, napríklad, niekto stane svedkom nehody a povie, že videl dvoch zranených, pri šírení informácie sa z nich postupne stávajú traja, štyria, piati a pribudnú aj obete na životoch. Každý rozprávajúci sa usiluje prispieť svojou troškou do mlyna a vytvoriť dojem, že pri udalosti bol. Práve na takýchto ústnych klebetách sú založené moderné legendy, ktoré dnes kolujú po internete," hovorí psychologička Gabriela Herényová.
Prostredníctvom internetu sa okrem výstražných povestí šíria aj príbehy ľudí, ktorí potrebujú práve vás. Mnohé zo žiadostí o pomoc či darovanie krvi pre chorých pacientov sú však staré či dokonca vymyslené, čo podľa psychologičky Gabriely Herényovej môže viesť k narastaniu cynizmu a apatie. "Keď potom niekto skutočne potrebuje pomoc, spravidla už ani nereagujeme, lebo žiadosť opäť považujeme za akýsi reklamný ťah. Prosby cez internet sa šíria najmä v období sviatkov, keď ľudia citlivejšie vnímajú prosby a sú viac pripravení podeliť sa s druhými a počúvať o ich problémoch."

Stopa vedie do Ameriky
Moderné povesti sú podľa Panczovej populárne aj inde ako na Západe. "Za kolísku záujmu o tento žáner by sa dali považovať Spojené štáty, odkiaľ sa jeho vlna šírila ďalej do západnej Európy a smerom na východ. Skúmajú sa však aj v Afrike, v Ázii či v Latinskej Amerike. Prekvapilo ma, že jeden z najklasickejších a najrozšírenejších motívov o miznúcom stopárovi (stopár zmizne počas jazdy vodičovi z auta či z motorky a ukáže sa, že to bol duch mŕtveho, ktorý zahynul danom na mieste), ktorý som zaznamenala na Slovensku, má nielen zaujímavé historické paralely -- keď sa kedysi namiesto stopovania šoférov automobilov stopovali vozy ťahané koňmi či somármi -- ale i geografické. Ten istý motív nájdete, napríklad, vo folklóre africkom či mongolskom."

Industriálny folklór
Čo teda hovoria dnešné povesti o našej spoločnosti? Podľa Seppa Raudaskoskiho sú mestské povesti folklórom moderného, industrializovaného sveta, ktorý prišiel o ilúzie. Zuzana Panczová však celkom nesúhlasí. "Myslím, že aj súčasnosť je plná ilúzií a svedčí o tom aj súčasný folklór. Práve fámy, a to aj tie o hviezdach šoubiznisu, a súčasné povesti, spolu s modernými rozprávkami, telenovelami či inými masmediálne produkovanými príbehmi svedčia o veľkom zmysle dnešných ľudí pre ilúzie. A na druhej strane -- príbehy o sériových vrahoch, krádežiach podvodoch či brutálnom domácom násilí, nebezpečných sprisahaneckých skupinách atď. boli prítomné aj v dávnych časoch. Môžeme ich nájsť okrem už spomínaných prozaických žánrov povestí, fám a povier aj v slovenských baladách a kramárskych či jarmočných piesňach."
Autor pojmu mestské povesti Jan Brunvand, ktorý ich zozbieral viac ako 200 a vydal knižne pod názvom Príliš dobré na to, aby boli pravdivé, poznamenáva, že pri šírení cez email sa z nich čosi vytráca. Pri komunikácii prostredníctvom internetu chýba očný kontakt, gestá aj reakcia publika. "Odosielateľa nevidíme a pokynmi, ktoré v emaili dostaneme, sa riadime takmer automaticky bez toho, aby sme sa zamysleli nad ich obsahom. Kliknutie na klávesnicu je veľmi jednoduché a to je základné riziko, ktoré táto komunikácie nesie," uzatvára Herényová.